Ako som sa naučila taliančinu za dva roky

Som študentkou 4. ročníka na FSEV UK. Približne pred dvoma rokmi (v júli 2017) som začala experiment – je naozaj možné sa naučiť jazyk ako samouk? Bez učebnice, bez učiteľa, bez kurzu cudzieho jazyka? Zakúpila som si totiž kurz Majster jazykov, ktorý je primárne určený pre mierne pokročilú úroveň a vyššie úrovne, ale chcela som zistiť na vlastnej koži, či to funguje aj úplne od nuly.

Taliančinu som sa už kedysi začala učiť, ale po štyroch mesiacoch som to vzdala. Neskôr som sa v rámci experimentu rozhodla do tohto krásneho jazyka pustiť znova. Od svojho prvého učenia som zabudla úplne všetko, okrem „ciao“. ☺ To prvé učenie však nestojí ani za reč. V podstate som sa len učila slovíčka cez aplikáciu, nič viac. Pri druhom som išla podľa tipov z videokurzu Majster jazykov, v ktorom je presný návod, ako si z učenia vytvoriť systém. 

Ako som sa učila počas 2 rokov?

Kamaráti a rodina sa ma občas pýtajú, ako som sa naučila taliančinu a je dosť ťažké to zhrnúť do pár slov. Rozmeňme si to teda na drobné. 

Prvý polrok: “Bodky, bodky a machule” 

Lýdia má na učenie sa jazykov peknú metaforu: je to ako vyfarbovanie papiera pastelkou. Keď sa začínate učiť cudzí jazyk, máte pred sebou akoby čistý papier. Ničomu nerozumiete.Vašou úlohou je zapĺňať papier bodkami, ďalšími bodkami a nakoniec machuľami na rôznych častiach papiera, ktoré sa neskôr spoja, až budete mať všetko vyfarbené. A cudzí jazyk pre vás už nebude cudzí. Aj keď nemáte vyfarbený celý papier, dokážete sa dorozumieť, pretože máte bodky na celej ploche papiera, nie iba dokonale vyfarbenú nejakú časť.

Tak som začala “bodkovať” ako o dušu. Každá bodka (naučené slovíčko alebo gramatické pravidlo nacvičené v praxi) bola pre mňa ostrovčekom v mori cudzieho jazyka – miestom, kde som sa dokázala pohybovať. 

Ako to vyzeralo konkrétne? 

  1. Duolingo (aplikácia na učenie cudzích jazykov) bolo môj jediný oporný bod, keďže som nemala učebnicu – nové slovíčka som si prepisovala vo vetách alebo vo frázach do Anki.
  2. Sledovanie YouTube kanálu Lucrezie Oddone, Talianky učiacej taliančinu. Na začiatku som ničomu nerozumela. Iba som sa kochala krásnym jazykom a predstavovala som si, ako tomu všetkému budem raz rozumieť a aj ja budem vedieť tak isto rozprávať. 


  3. Ak sa dalo, zapla som si talianske titulky. Približne po mesiaci som si uvedomila, že som porozumela celej vete a potom o pár sekúnd ďalšej. Bola som z toho neskutočne nadšená! 
  4. Rozprávanie. Teraz len ľutujem, že som do toho nešla s istotou a naplno. Pamätám si, ako som sem-tam niečo povedala. Kto som, kto je moja rodina, vymenovala som svoje záľuby alebo potraviny pri vykladaní nákupu. Aj z toho mála som sa tešila, no nemyslela som si, že by som zvládla rozprávať viac
  5. Hľadanie odpovedí na otázky. Táto činnosť charakterizovala celý prvý rok a neskutočne mi pomohla. Tým, že som nemala učebnicu a nechodila som na kurz, musela som si na všetky otázky nájsť odpovede sama. Nevedela som, napríklad, že aj Taliani slovesá časujú. Prišla som na to asi až po troch týždňoch. Všetko neznáme bolo len novým materiálom na spracovanie. 


  6. Na známe som lepila neznáme. Čokoľvek nezrozumiteľné alebo zaujímavé som našla, objasnila som si to hľadaním vysvetlenia a ďalších podobných príkladov. Pri objavení časovania som si na papier napísala tých pár slovies, ktoré som vtedy vedela a všetky som si ich vyčasovala. Potom som jednu vetu povedala v rôznych osobách pre každé sloveso. 



    Alebo som hľadala slová s rovnakým základom ako ballare, ballo (tancovať, tanec) alebo opozitá (caldo, freddo). Ale len vtedy, keď som už jedno z nich poznala. Táto metóda “lepenia” mi veľmi pomohla. Práve vďaka nej sa z bodiek stávali machule. 


  7. Nový zdroj na slovíčka s príkladovým vetami. Našla som videá z kanálu ItalianPod101 od DesirèeIlarie. Ani ich nedokážem dostatočne vynachváliť. Nejde len o vymenovanie slov s ich prekladom, ale o ukážku slova v kontexte vo vete aj s prekladom a komentárom (v angličtine), kde a ako sa to slovo väčšinou používa.

Prvý polrok bol plný rôznorodých aktivít, ktoré spájala vízia papiera s bodkami na čo najväčšej ploche. Vedela som, že ten papier nebude ani zďaleka zafarbený. Išlo mi o to, aby som sa s jazykom zoznámila, vedela čo-to povedať a vytvorila si záchytné body po celom papieri bežnej konverzácie v taliančine. (Pretože to je mojím cieľom – vedieť komunikovať v každodennom živote). 

Druhý polrok: Hľadanie stratenej motivácie. 

Niekedy v októbri (v júli som sa začala učiť) mi začalo opadávať prvotné nadšenie. Lucreziu som už nemohla pozerať, aplikácia Anki na učenie sa slovíčok mi začala liezť na nervy a ešte viac sa mi zdalo, že skúsiť rozprávať je zlý nápad. Nejako som to však v zabehnutom režime vydržala do konca roka 2017. 

Rozhodla som sa pohľadať si novú inšpiráciu – nové metódy a nové zdroje. 

  1. V januári som to skúsila s rozprávaním. Povedala som si, že iba 10 minút približne každý druhý deň.  Bola som celkom prekvapená, koľko dokážem povedať, no už po dvoch minútach som bola dosť vyčerpaná. Vydržala som asi mesiac. Je to škoda, lebo keby som bola zaťala zuby a pokračovala, čoskoro by som sa veľmi zlepšila, a tým by sa aj zvýšila moja chabá motivácia. 
  2. Počúvanie ma zachránilo. Našla som si pár vlogeriek na YouTube (Il Goloso Mangiar Sano, Alice Lifestyle, Annalisa Stories). Potešila som sa, ako veľa rozumiem na to, že som ešte len nedávno začala. 
Youtube kanál Alice LifeStyle

Okrem toho som pozerala seriál (H2O – Stačí pridať vodu), ktorý som videla v detstve. Aj keď som už nemala takú silnú motiváciu ako na začiatku, chcela som si zabezpečiť čo najväčší možný kontakt s jazykom cez aktivitu, pri ktorej nemusím vynaložiť takmer žiadne úsilie.

V máji som bola na Polyglotskej konferencii a stretla som tam dievča, ktoré sa učilo taliančinu o mesiac kratšie ako ja a hovorila mi, že sa baví cez internet s Talianmi. Povedala, že sa učí celý čas hodinu denne. Ja som učeniu nevenovala toľko času. Zaumienila som si, že to musím zmeniť!

Povedala som si, že teraz idem do toho naozaj naplno. Hm. Vydržalo mi to približne mesiac. 

Tretí polrok: Prišla kríza a ja som sa nechala unášať na jej vlnách

Zásoba motivácie sa minula a prestala som čokoľvek robiť. Čakala som, kým znova príde. S každým dňom, týždňom a potom mesiacom neučenia sa som sa cítila horšie. Vždy si hovorím, už toľko som si neurobila žiadne cvičenie v tej novej učebnici, že nemám silu si ho urobiť i dnes. Viete čo? Chvíľu počkajte. Urobím si ho hneď teraz.

gramatické cvičenia z učebnice

Už som späť. Presne o tomto to je! Motivácia sama o sebe nestačí. Treba prelomiť ten začarovaný kruh a potom vytrvať. Radšej malilinký krôčik denne ako nič. O mesiac to bude obrovský krok. Mňa osobne najviac motivuje pokrok. A pre ten treba najprv niečo urobiť.

kniha Taliančina pre samoukov
  1. V septembri som si začala trošku vypĺňať učebnicu pre samoukov
  2. Vrátila som sa k Anki, ktoré som robila asi tak dvakrát za mesiac. 
  3. Okrem toho som pozerala filmy na Netflixe. Kúpila som si predplatné na Netflix, stránku s tisíckami filmov a seriálov v najrôznejších jazykoch, lebo ma omrzelo si stále hľadať nové vlogerky a vypínať reklamy v seriáloch dostupných voľne na internete. Zabezpečuje mi doslova nekonečnú “studňu” zdrojov na počúvanie. 

    V novembri som si úprimne myslela, že už nemám šancu sa taliančinu naučiť do dvoch rokov, ako som plánovala. A je to iba moja vina! Keby som sa len bola učila od začiatku hodinu denne. Čo hodinu! Niektorí sa učia aj tri. A ja si tu sedím a neviem “sa dokopať” ani do 15 minút. V tomto rozpoložení ma našiel mail z Jazykového mentoringu. Bola to moja záchrana. 
  4. Prihlásila som sa na svoju prvú hodinu Italki. Bola som taká vystresovaná! Po takmer pol roku neučenia sa som zabudla strašne veľa. A dopadlo to nad moje očakávania. Bolo to také jednoduché! Odvtedy som si dala 30-minútovú hodinu každý týždeň najbližší mesiac a pol.
  5. Uvedomila som si však, že ak sa chcem naozaj posunúť ďalej, nemôžem sa medzi tými hodinami nič neučiť. Stále to bolo ťažké. Strašne sa mi nechcelo. Založila som si klasický slovník na slovíčka s tým, že som kládla dôraz na ich opakovanie, aby som tie slovíčka reálne vedela použiť.


  6. Našla som nový YouTube kanál o varení a pečení (Giallo Zafferano), ktorý som pozerala tiež skoro každý deň aspoň 15-20 minút.

Posledný polrok: Šprint do cieľa. 

Do “posledného” polroka som vstúpila s nádejou, že aj keď nebudem úplne vedieť taliančinu, bude aspoň to lepšie ako teraz. 

Koncom januára som sa pridala do Akadémie samoukov, čo je dvojmesačný kurz, v ktorom skupina ľudí aplikuje metódy z Majstra jazykov do praxe pod vedením jazykovej mentorky z Lydkinho tímu, a navzájom sa motivujú, a začala sa učiť spolu s ďalšími 50-timi samoukmi. Keď si teraz predstavím, že som písala bakalárku, pripravovala sa na prijímačky na magistra, chodila do školy a mala kopu ďalších aktivít, bolo to celkom šialené. Taliančina však bola pre mňa oddych. Lydka sem-tam spomína citát, že “učenie sa jazyka je maratón, a nie šprint”, je to pomalý a postupný beh na dlhé trate. Ale ja neznášam maratón, a naopak, milujem šprint! Cieľová páska nebola ďaleko, už som ju takmer videla! Moje optimum bolo 12 hodín trávenia času s jazykom týždenne

  1. Pozeranie Gilmoriek na Netflixe a youtuberiek (MaCheDavveroCRlative Life) mi zabezpečilo celkom vysoké čísla v Motivačnej tabuľke v Akadémii, veľa kontaktu s jazykom, a hlavne kopu zábavy


  2. Našla som nový praktický zdroj na slovíčka – svoj život. Počas takmer každodenného rozprávania samej so sebou (aspoň 30 minút) som si zapisovala všetky slová, ktoré som nevedela povedať alebo som si ich nepamätala. Vždy po skončení rozprávania som si ich preložila, zapísala a neskôr naučila. Z jednej 30-minútovky ich bolo okolo 10-20. 
  3. Vymyslela som si aj opačnú hru: slovíčka, ktoré som si pri učení nevedela zapamätať, som si vypísala na osobitný papier a pri najbližšom rozprávaní som ich cielene použila
  4. Najväčšia výzva bolo rozprávanie. Latku som si dala celkom vysoko – myslím, že 30 minút 5x do týždňa. Na začiatku to bolo strašne veľa, neskôr mi to prišlo úplne ľahké. Svoju skúsenosť som opísala v článku “ako sa naučiť rozprávať sám”
  5. Začiatkom marca (2019) som sa pokúsila systematicky venovať gramatike. Vytlačila som si učebnicu talianskej gramatiky spolu s cvičeniami. Nešla som po rade, ale robila som cvičenia, ktoré som najviac potrebovala
gramatické cvičenia z talianskej učebnice

Po skončení Akadémie som si urobila ešte dve vlastné – pokračovala som v zapisovaní času za jednotlivé aktivity a vždy na konci týždňa som sa zhodnotila. Bolo to skvelé, lebo ma to udržalo v kontakte s taliančinou skoro každý deň, aj keď počet hodín citeľne klesol. Za 2 mesiace naozajstnej Akadémie to bolo niečo vyše 100 hodín a za 3,5 mesiaca vlastnej “akadémie” 115. Veď, hovorím, šprint. 🙂

A teraz som tu. Posúďte sami, ako som sa v taliančine posunula za dva roky a 4 mesiace od začiatku tohto dobrodružstva:

Veľmi sa teším z toho, že sa dokážem v pohode porozprávať s rodenými Talianmi, viem si prečítať bežný text v taliančine na internete či pozrieť taliansky film. Keď si porovnám, že pred X mesiacmi som nerozumela ani ň, a nedokázala som zo seba vydať v taliančine ani slovko, je to pre mňa úspech.

Dosiahla som svoj cieľ?

Ťažká otázka. Čo presne bolo mojím cieľom na začiatku? “Chcem vedieť po taliansky do dvoch rokov.” Ale čo to znamená? Vtedy som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Asi som chcela vedieť jazyk bezproblémovo využívať v každodennom živote

Povedala by som, že ho viem využiť v určitých situáciách. Znamená to, že sa viem po taliansky dorozumieť, ale ešte nikdy som si nevyskúšala takú ozajstnú “situačnú” komunikáciu. A zároveň viem, že nie vždy je to bezproblémové. Na tom chcem ešte popracovať. Rozšíriť si ešte viac slovnú zásobu, začať čítať knihy, viac komunikovať a, samozrejme, veľa, veľa si napočúvať. 

Som pripravená pokračovať ďalej a dostať svoju taliančinu na úroveň, kde budem môcť v pohode komunikovať v každodenných situáciách. A možno časom získať aj nejaký ten certifikát. V každom prípade, veľmi sa teším z toho, že som sa do taliančiny vôbec pustila, že som si vyskúšala množstvo metód, ako sa viem jazyk učiť aj sama, bez učiteľa a kurzov, a tiež sa teším, že som dnes schopná vyjadriť svoje myšlienky v taliančine, keď len v jednoduchšej forme. Som presvedčená o tom, že s to naozaj dá – naučiť sa jazyk ako samouk. 

Autorkou článku je Terezka Krajčírová, absolventka Akadémie samoukov – dvojmesačného mentoringového programu, v ktorom vás naučíme, ako sa učiť jazyky efektívne, systematicky a zábavne.

Podobné články

Komentáre