Som študentkou 4. ročníka na FSEV UK. Približne pred dvoma rokmi (v júli 2017) som začala experiment – je naozaj možné sa naučiť jazyk ako samouk? Bez učebnice, bez učiteľa, bez kurzu cudzieho jazyka? Zakúpila som si totiž kurz Majster jazykov, ktorý je primárne určený pre mierne pokročilú úroveň a vyššie úrovne, ale chcela som zistiť na vlastnej koži, či to funguje aj úplne od nuly.
Taliančinu som sa už kedysi začala učiť, ale po štyroch mesiacoch som to vzdala. Neskôr som sa v rámci experimentu rozhodla do tohto krásneho jazyka pustiť znova. Od svojho prvého učenia som zabudla úplne všetko, okrem „ciao“. ☺ To prvé učenie však nestojí ani za reč. V podstate som sa len učila slovíčka cez aplikáciu, nič viac. Pri druhom som išla podľa tipov z videokurzu Majster jazykov, v ktorom je presný návod, ako si z učenia vytvoriť systém.
Kamaráti a rodina sa ma občas pýtajú, ako som sa naučila taliančinu a je dosť ťažké to zhrnúť do pár slov. Rozmeňme si to teda na drobné.
Lýdia má na učenie sa jazykov peknú metaforu: je to ako vyfarbovanie papiera pastelkou. Keď sa začínate učiť cudzí jazyk, máte pred sebou akoby čistý papier. Ničomu nerozumiete.Vašou úlohou je zapĺňať papier bodkami, ďalšími bodkami a nakoniec machuľami na rôznych častiach papiera, ktoré sa neskôr spoja, až budete mať všetko vyfarbené. A cudzí jazyk pre vás už nebude cudzí. Aj keď nemáte vyfarbený celý papier, dokážete sa dorozumieť, pretože máte bodky na celej ploche papiera, nie iba dokonale vyfarbenú nejakú časť.
Tak som začala “bodkovať” ako o dušu. Každá bodka (naučené slovíčko alebo gramatické pravidlo nacvičené v praxi) bola pre mňa ostrovčekom v mori cudzieho jazyka – miestom, kde som sa dokázala pohybovať.
Prvý polrok bol plný rôznorodých aktivít, ktoré spájala vízia papiera s bodkami na čo najväčšej ploche. Vedela som, že ten papier nebude ani zďaleka zafarbený. Išlo mi o to, aby som sa s jazykom zoznámila, vedela čo-to povedať a vytvorila si záchytné body po celom papieri bežnej konverzácie v taliančine. (Pretože to je mojím cieľom – vedieť komunikovať v každodennom živote).
Niekedy v októbri (v júli som sa začala učiť) mi začalo opadávať prvotné nadšenie. Lucreziu som už nemohla pozerať, aplikácia Anki na učenie sa slovíčok mi začala liezť na nervy a ešte viac sa mi zdalo, že skúsiť rozprávať je zlý nápad. Nejako som to však v zabehnutom režime vydržala do konca roka 2017.
Okrem toho som pozerala seriál (H2O – Stačí pridať vodu), ktorý som videla v detstve. Aj keď som už nemala takú silnú motiváciu ako na začiatku, chcela som si zabezpečiť čo najväčší možný kontakt s jazykom cez aktivitu, pri ktorej nemusím vynaložiť takmer žiadne úsilie.
V máji som bola na Polyglotskej konferencii a stretla som tam dievča, ktoré sa učilo taliančinu o mesiac kratšie ako ja a hovorila mi, že sa baví cez internet s Talianmi. Povedala, že sa učí celý čas hodinu denne. Ja som učeniu nevenovala toľko času. Zaumienila som si, že to musím zmeniť!
Povedala som si, že teraz idem do toho naozaj naplno. Hm. Vydržalo mi to približne mesiac.
Zásoba motivácie sa minula a prestala som čokoľvek robiť. Čakala som, kým znova príde. S každým dňom, týždňom a potom mesiacom neučenia sa som sa cítila horšie. Vždy si hovorím, už toľko som si neurobila žiadne cvičenie v tej novej učebnici, že nemám silu si ho urobiť i dnes. Viete čo? Chvíľu počkajte. Urobím si ho hneď teraz.
Už som späť. Presne o tomto to je! Motivácia sama o sebe nestačí. Treba prelomiť ten začarovaný kruh a potom vytrvať. Radšej malilinký krôčik denne ako nič. O mesiac to bude obrovský krok. Mňa osobne najviac motivuje pokrok. A pre ten treba najprv niečo urobiť.
Do “posledného” polroka som vstúpila s nádejou, že aj keď nebudem úplne vedieť taliančinu, bude aspoň to lepšie ako teraz.
Koncom januára som sa pridala do Akadémie samoukov, čo je dvojmesačný kurz, v ktorom skupina ľudí aplikuje metódy z Majstra jazykov do praxe pod vedením jazykovej mentorky z Lydkinho tímu, a navzájom sa motivujú, a začala sa učiť spolu s ďalšími 50-timi samoukmi. Keď si teraz predstavím, že som písala bakalárku, pripravovala sa na prijímačky na magistra, chodila do školy a mala kopu ďalších aktivít, bolo to celkom šialené. Taliančina však bola pre mňa oddych. Lydka sem-tam spomína citát, že “učenie sa jazyka je maratón, a nie šprint”, je to pomalý a postupný beh na dlhé trate. Ale ja neznášam maratón, a naopak, milujem šprint! Cieľová páska nebola ďaleko, už som ju takmer videla! Moje optimum bolo 12 hodín trávenia času s jazykom týždenne.
Po skončení Akadémie som si urobila ešte dve vlastné – pokračovala som v zapisovaní času za jednotlivé aktivity a vždy na konci týždňa som sa zhodnotila. Bolo to skvelé, lebo ma to udržalo v kontakte s taliančinou skoro každý deň, aj keď počet hodín citeľne klesol. Za 2 mesiace naozajstnej Akadémie to bolo niečo vyše 100 hodín a za 3,5 mesiaca vlastnej “akadémie” 115. Veď, hovorím, šprint. 🙂
A teraz som tu. Posúďte sami, ako som sa v taliančine posunula za dva roky a 4 mesiace od začiatku tohto dobrodružstva:
Veľmi sa teším z toho, že sa dokážem v pohode porozprávať s rodenými Talianmi, viem si prečítať bežný text v taliančine na internete či pozrieť taliansky film. Keď si porovnám, že pred X mesiacmi som nerozumela ani ň, a nedokázala som zo seba vydať v taliančine ani slovko, je to pre mňa úspech.
Ťažká otázka. Čo presne bolo mojím cieľom na začiatku? “Chcem vedieť po taliansky do dvoch rokov.” Ale čo to znamená? Vtedy som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Asi som chcela vedieť jazyk bezproblémovo využívať v každodennom živote.
Povedala by som, že ho viem využiť v určitých situáciách. Znamená to, že sa viem po taliansky dorozumieť, ale ešte nikdy som si nevyskúšala takú ozajstnú “situačnú” komunikáciu. A zároveň viem, že nie vždy je to bezproblémové. Na tom chcem ešte popracovať. Rozšíriť si ešte viac slovnú zásobu, začať čítať knihy, viac komunikovať a, samozrejme, veľa, veľa si napočúvať.
Som pripravená pokračovať ďalej a dostať svoju taliančinu na úroveň, kde budem môcť v pohode komunikovať v každodenných situáciách. A možno časom získať aj nejaký ten certifikát. V každom prípade, veľmi sa teším z toho, že som sa do taliančiny vôbec pustila, že som si vyskúšala množstvo metód, ako sa viem jazyk učiť aj sama, bez učiteľa a kurzov, a tiež sa teším, že som dnes schopná vyjadriť svoje myšlienky v taliančine, keď len v jednoduchšej forme. Som presvedčená o tom, že s to naozaj dá – naučiť sa jazyk ako samouk.
Myslíte, že učenie sa jazykov je zdĺhavé a ťažké a okrem toho, aj tak nemáte na jazyky talent? A navyše nemáte ani čas chodiť do jazykoviek? Ide to jednoduchšie, ako si myslíte! Odhaľte 3 prekvapivo jednoduché metódy ako sa naučíte cudzí jazyk za dva roky, aj popri práci na plný úväzok v bezplatnom webinári jazykovej mentorky Lýdie Machovej.
Autorkou článku je Terezka Krajčírová, absolventka Akadémie samoukov – dvojmesačného mentoringového programu, v ktorom vás naučíme, ako sa učiť jazyky efektívne, systematicky a zábavne.