Nasadnúť na Transsibírsku magistrálu a cestovať naprieč Ruskom bol vždy môj sen. Ale cestovať po Rusku bez ruštiny? Kto ma pozná, vie, že to nie je môj štýl. Milujem, keď sa môžem porozprávať s miestnymi a lepšie preniknúť do ich kultúry a spoznať ich náhľad na život. Tak som si povedala, že keď sa za dva roky naučím po rusky, takáto veľká cesta bude pre mňa najlepšou odmenou!
V septembri 2015 som sa začala učiť ruštinu a tvrdo som na nej makala, kým som sa v nej necítila dostatočne komfortne. V apríli 2016 som šla na výlet do Gruzínska otestovať, ako som na tom. A bola to paráda! Gruzínsko sa stalo mojou najobľúbenejšou krajinou, a využitie ruštiny v praxi ma ešte viac motivovalo venovať sa učeniu.
Druhý testovací výlet som si spravila v septembri 2016. Tentoraz som si odskočila na dva týždne do Moskvy a Petrohradu. Viacero Rusov mi posmešne povedalo, že síce som spoznala tieto dve mestá, ale o Rusku neviem stále nič, lebo Moskva a Petrohrad nie sú Rusko. Ok, tak teraz už tú Transsibírsku ozaj musím dať!
Plánovačky
Cestu som plánovala dlhšie ako ktorúkoľvek inú. Od apríla som si na internete zisťovala o magistrále všetko možné:
- aké sú trasy (do Vladivostoku, do Číny a do Mongolska, vybrala som si mongolskú trasu),
- v ktorých mestách sa chcem zastaviť a na ako dlho (pre mňa bolo dôležité zažiť si aj dlhšie úseky vo vlaku, a nie spoznať celé Rusko a cestovať vždy len pár hodín – a na Transsibírskej magistrále si to musíte premyslieť dopredu, nedá sa hocikedy vystúpiť a neskôr nastúpiť),
- ako sa kupujú lístky (s ruštinou veľmi jednoducho a bez dodatočných poplatkov!),
- na čo si dať pri plánovaní cesty pozor (všetky vlaky sú uvádzané v moskovskom čase, čo môže byť rozdiel aj 5 hodín, a ak si to neuvedomíte, môžete prísť na stanicu o 5 hodín skôr),
- a je to vôbec bezpečné, aby som šla na tento výlet sama? (dočítate sa neskôr),
- koľko ma to celé bude stáť? (záleží od triedy vagóna, ktorú si zvolím, rozdiel môže byť aj 150 eur na jednodňový úsek),
- kam pôjdem potom, lebo nerada chodím tú istú trasu naspäť rovnakým dopravným prostriedkom.
Rozhodla som sa, že pôjdem z Moskvy do mongolského Ulanbátaru a odtiaľ poletím cez Peking do Kazachstanu a Kirgizska. Objavila som vhodné letenky a tieto krajiny som vždy mala na zozname želaní. Zastavím sa po ceste v Kazani, Jekaterinburgu, Novosibirsku a Irkutsku (pri jazere Bajkal), a cestovať budem aj “kupéčkami” (2. trieda) aj “plackartnými vagónmi”, kde chýbajú predely medzi kupé a všetci spia spolu v jednom vagóne (3. trieda). Chcela som skrátka spoznať transsibírsku magistrálu vo všetkých podobách. Na cestu som si pribalila knihy o samotnej transsibírskej magistrále a kopec filmov na dlhé úseky bez internetu. Konečne oddych!
S nostalgiou spomínam na tento čas strávený plánovaním a snívaním o ceste. Mám pocit, že aj preto je cestovanie také skvelé – môžete sa naň intenzívne tešiť dlho predtým. Nemci na to majú krásne slovo: “Vorfreude” (doslovne “predradosť”). A ja som sa na moje transsibírske dobrodružstvo teda riadne “predtešila” 🙂
Prvý úsek Moskva-Kazaň
Do Moskvy som priletela lietadlom a na druhý deň som nasadla na nočný vlak do Kazane, hlavného mesta Tatarstanu. V kupé som bola s troma Tatármi, ktorí išli domov zo služobných ciest v Moskve.
Prvé dojmy z vlaku? Veľmi pohodlný, a dokonca sme v cene lístka dostali večeru! Pobavila ma otázka sprievodkyne vo vlaku, či si dám kura alebo mäso. Vegetariáni by mali veru ťažký výber! Nemohol chýbať čierny ruský čaj v krásnom železnom „stakane“, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou ruských vlakov.
Návrat do Sovietskeho zväzu v Kazani
V Kazani som celý deň strávila s milým couchsurferom Marselom (= človekom, ktorého som našla cez stránku www.couchsurfing.com), s ktorým som bez prestania hovorila po rusky a už som mala pocit, že sa mi bude po rusky aj snívať! Vrátila som sa v čase, keď som v meste objavila múzeum sovietskej kultúry. Ešte aj toalety tam boli obložené predmetmi z 50.-80. rokov. Najviac sa mi páčili ručne písané tabuľky s výzvou, aby sa ľudia nehanbili vykríknuť „Takýto peračník som mal aj ja!“ 🙂 Kurátor výstavy ich tam poschovával, aby mali návštevníci z múzea čo najkrajší zážitok.
Po 25 Stará dievka?
Po Kazani som sa prechádzala 7.7.2017, čo bol zrejme šťastný dátum. Hoci predošlé (a aj nasledujúce) dni stále pršalo, vtedy bolo krásne počasie. Potešilo to hlavne svadobčanov – len v budove „Kazaň“ sa v ten deň konalo až 62 sobášov! A viete, že v Rusku je bežné vydať sa vo veku 19-23 rokov? Vo svojich 28 rokoch som tam bola jednoznačne považovaná za starú dievku 😀 Škoda len, že ich rozvodovosť nie je o nič nižšia ako u nás. Často som tak stretla 25-ročné rozvedené mamičky, čo sa u nás až tak často nevidí.
Dve hranice svetadielov?
Z Kazane som pokračovala ďalej na východ do Jekaterinburgu, kde som si bola pozrieť hranice medzi Európou a Áziou. Hovorím v množnom čísle, lebo sú hneď dve – jedna ozajstná – geografická – a druhá umelá, aby nemuseli turisti z Jekaterinburgu pre fotku cestovať tak ďaleko 🙂
Aké vlastne sú tie ruské vlaky?
Jedným slovom: super! Ľudia ma varovali pred všeličím, ale moje skúsenosti boli len pozitívne:
vlakmi tu cestujú hlavne miestni ľudia, väčšinou rodiny (ich príbuzní žijú aj 2-3 dni cesty od domu). Turistov je v nich pomenej.- každý vagón je spací, takže sa netreba obávať boľavého krku po presedenej noci.
- môžete si vybrať medzi kupé alebo plackartným vagónom, kde spia všetci spolu (je to viac v pohode, než by ste si mysleli).
- každý po príchode do vlaku dostane čistú posteľnú bielizeň, a matrace sú tiež v dobrom stave.
- záchody sú určite v lepšom stave ako v našich vlakoch.
- kedykoľvek je k dispozícii horúca voda, takže vifonkami sa to tam len tak hemží 🙂
Nikto ma nevaroval, že bočné postele v plackartnom vagóne majú asi tak 175 cm. To pri mojej výške nie je príliš ideálne, ale nejako som tú 27-hodinovú cestu z Jekaterinburgu do Novosibirsku prežila 😀
Všetci spolucestujúci boli veľmi milí. Toľko konverzácie v ruštine zadarmo! Čo viac som si mohla priať?
Ťažký život na Sibíri
Na Sibíri sa žije dosť ťažko. V zime je tam aj mínus 40 stupňov, autá neštartujú, všade kopy snehu, potom prídu 2 mesiace extrémnych teplotných rozdielov (v noci mínusové teploty a cez deň pomerne teplo. Preto tam majú také rozbité cesty.), a potom hurá, konečne je tu na 2 mesiace leto! Akurát vonku si moc neposedíte. V momente, keď sa prestanete hýbať, vás začnú obletovať malé mušky, ktoré hryzú ako komáre. Sú neskutočne otravné. Obyvateľom Novosibirska neostáva nič iné, len si pred tvárou donekonečna mávať rukou, aby si ochránili tvár.
Z rozhovorov s nimi viem, že to nie je vždy také hrozné, bývajú aj lepšie týždne, a vraj „veď už len mesiac budú mušky…“ Keď sa miestnych pýtam, čo hovoria na život tam, zvyknú mávnuť rukou (tentoraz nie kvôli muškám 🙂 ) so slovami: „Мы уже привыкли [My uže privykli]…“ Cítim voči tým ľuďom veľký rešpekt. A vďaka cestovaniu si vážim domovinu viac a viac…
Русская еда [RUSKAJA JEDA] alias A na čom si si tam, Lýdia, pochutila?
Ruská kuchyňa je skvelá! Najviac na mňa zapôsobili ruské šašlíky (mäso na špíze s cibuľou a zeleninou, ktoré moji hostitelia opácovali v obyčajnej majonéze, nič viac), no a samozrejme vareniky a pilmeni (pirohy a taštičky s mäsom). Spoznala som ruský McDonald (reťazec sa volá Vidlička a lyžička), kde si ľudia ochotne počkajú v dlhom rade, aby si vybrali spomedzi domácich jedál za pár drobných (2-3 eurá za obed). V každom regióne som ochutnala aj miestne špeciality, ako je “trojuholník” v Tatarstane či sibírske draniky (zemiakové placky) s fašírkou. Mimochodom, tatársku omáčku v Tatarstane nepoznajú, pýtala som sa.
V tých ruských vlakoch sa asi riadne pije, že?
Vo vlakoch som trávila najviac času zo svojej cesty. Naplánovala som si trasu tak, aby som 3x išla minimálne 24 hodín v kuse, a ani som z toho vlaku veľmi na staniciach nevychádzala. Vďaka tomu som mala možnosť spoznať život v ruských vlakoch vo dne aj v noci. A áno, aj ja som si myslela, že sa tam strhne večer vždy nejaká párty.
Tak som si na cestu pre istotu pribalila aj špeciálnu fľašu vodky s názvom Czechoslovakia, že ak bude záujem, poponúkam (hoci ja osobne tvrdý alkohol ozaj nemusím). Hovorím si, že aspoň to bude dobrá pomôcka na rozhovor, lebo hneď budú vedieť, že som cudzinka.
Po 5 precestovaných dňoch a nociach som musela skonštatovať, že v ruských vlakoch sa už veľmi nepije. Aspoň ja som nenatrafila na žiadnu takú partiu, a to som cestovala v kupé aj v plackartných vagónoch, kde sú všetci spolu. Vo vlakoch cestujú predovšetkým rodiny s deťmi.
Tak som namiesto nalievania vodky radšej zabávala deti rozprávaním v záhadnom jazyku podobnému ruštine, ktorým sa hovorí vo veľmi vzdialenej krajine kdesi v srdci Európy 😉 By ste neverili, ako dokáže Slovanov fascinovať taká slovenčina, ak ju nikdy predtým nepočuli.
Sprievodcovia vo vlaku si cestu riadne odmakajú
Zaujímavou, aj keď nie veľmi príjemnou profesiou v Rusku je sprievodca vo vlaku. Túto pozíciu zväčša zastávajú ženy, ktorým sa hovorí „provodnica“. V každom vagóne transsibírskeho expresu je jeden taký sprievodca, ktorý plní viacero funkcií:
- kontrola pasov a lístkov pri nástupe,
- rozdávanie čistej bielizne (vždy zalisovanej v igelitovom vrecku, takže hygiena na najvyššej úrovni),
- čistenie podlahy 2x denne,
- čistenie toalety 4x denne (!),
- dohľad nad dopĺňaním vody na staniciach,
- vynášanie smetí,
- dávanie signálu rušňovodičovi, že v tomto vagóne je všetko v poriadku a môže sa vyraziť zo stanice (predtým treba skontrolovať, či niekto neleží pod vagónom na koľajniciach, čo sa vraj dosť často stáva vo väčších staniciach: opití a niekedy aj samovrahovia),
- predávanie čaju a malých sladkosti,
- odomykanie a zamykanie vagónu na staniciach,
- kontrola, či niekto necestuje dlhšie, ako ma kúpený lístok,
- kontrola, či niekto nezobral bielizeň alebo pohár z čaju (v takom prípade musí škodu uhradiť sám sprievodca),
- budenie a upozorňovanie cestujúcich, ak sa blíži ich stanica,
- udržiavanie poriadku vo vagóne, napomínanie hlučných či inak nevhodne sa správajúcich ľudí.
Nie je to vôbec jednoduchá práca. Robí sa v 12-hodinových zmenách, a to aj týždeň v kuse, ak ste práve na trase Moskva-Vladivostok. Bez sprchy a bez teplých jedál, ak teda nerátame klasické vifonky, ktoré vo vlakoch fičia najviac. Ak máte šťastie, schytáte vagón s klímou, ak nie, budete sa týždeň variť.
Ivan, sprievodca nášho vagónu, s ktorým som sa po pár hodinách skamarátila, mi porozprával o tom, ako si chcel v lete privyrobiť k štúdiu. Hovorili mu, že bude cestovať a uvidí celé Rusko, no čoskoro zistil, že z okna vlaku vidieť akurát tak brezové háje 🙂 V práci má veľkú zodpovednosť, lebo čokoľvek niekto v jeho vagóne ukradne, jemu strhnú z platu. A umývanie záchodov 4x denne tiež nie je práca snov.
Zato cestujúci majú práve vďaka sprievodcom z cesty veľmi príjemný zážitok. Ďakujeme!
Tajomný Bajkal
Ak je Bajkal perlou Ruska, tak ostrov Olchon je srdcom Bajkalu. A preto som tam išla na 2 dni 🙂
Bez áut UAZ (sovietska verzia džípu) by sme sa ďaleko nedostali, keďže cesty tam veľmi nie sú (ako hovoril náš šofér: tu na ostrove nemáme cesty, iba naznačený smer). Ale výhľady z rôznych častí ostrova stáli za to! A úplne najviac západy slnka nad Šamanskou skalou. Videli sme tiež najhlbšie miesto jazera s neuveriteľnými 1 600 metrami. V okolí Bajkalu žijú Burjati, národ blízky Mongolom, a ostrov je pre nich posvätné miesto.
Každý Rus sem túži ísť aspoň raz za život a ruských turistov je tu veru s odstupom najviac. Takže ruština bola zase užitočným jazykom. Musím skonštatovať, že celý ostrov aj Bajkal sa mi páčili, ale aj tak som nepochopila, prečo naň Rusi z celého okolia chodia na dovolenku každý rok a v rade na trajekt čakajú aj vyše 20 hodín, ak idú svojím vlastným autom. Zdá sa, že ich niečo k tomuto jazeru niečo veľmi priťahuje…
Ruská sauna „baňa“: vrchol wellnessu a relaxu
Výlet do Ruska by nebol kompletný, ak ste si nevyskúšali tradičnú drevenú (cédrovú) baňu: ruskú verziu sauny. A najlepšie rovno na pobreží Bajkalu, aby ste sa mohli hneď schladiť v jeho príjemnej 15-stupňovej vode! 🙂
Najlepšie na tom bolo, že som si tuto procedúru vychutnala spolu s mojím poľským kamošom Tomkom, ktorého poznám už asi štyri roky. Úplnou náhodou sme obaja prišli na ostrov Olchon v rovnaký deň: on na svojej štvormesačnej ceste po Ázii a ja na mesačnej. Pekná náhodička, čo? 🙂
Aj jazykovej mentorke sa niekedy pletú jazyky
Prvýkrát v živote som sa však so svojím poľským kamošom nebavila po poľsky, ale po anglicky. Hoci mám poľštinu asi 3x lepšiu ako ruštinu, a dokonca som z poľštiny viackrát tlmočila, po dvoch týždňoch v Rusku som zo seba po poľsky nevedela dostať ani slovo. Interferencia bola príliš silná a rozmýšľala som v ruštine. Plietla som jedno cez druhé a nevedela som, v akom jazyku som niektoré slová povedala. Ale vedela som, že sa to vráti, keď budem doma (nie v Rusku) asi dve hodiny hovoriť po poľsky. Stačí si jednoducho druhý jazyk zaktivovať a bude zase všetko dobré. A to sa aj potvrdilo asi o týždeň neskôr v Číne, kde som stretla troch milých Poliakov. Ale o tom v ďalšom článku o mojej veľkej ázijskej ceste 🙂
Či odporúčam Transsibírsku magistrálu?
Určite áno! Netreba sa toho vôbec báť, ani ženy, ktoré cestujú samy. Treba si hlavne všetko vopred naplánovať, aby sa vám nestalo, že prídete na stanicu o 5 hodín skôr, lebo ste nevedeli, že na lístku máte moskovský čas, a tiež si treba premyslieť, kde a na ako dlho sa chcete zastaviť.
Netešte sa na úchvatné výhľady z okna vlaku, lebo väčšina Ruska, kadiaľ vedie magistrála, sú len brezové háje a príležitostné riečky. Toto nie je výlet na spoznanie prírody za oknom. Ale pre mňa osobne to bola úžasná príležitosť byť na pár dní v pokoji, bez internetu, bez svojho bežného komfortu a bežnej stravy. Nazvala by som to dokonca istou formou meditácie. Presne takto mi popisovali svoju skúsenosť aj iní cestovatelia, ktorí dali Transsibírsku magistrálu.
Pár praktických rád na záver
Ak ste si po prečítaní tohto článku povedali, „ách, to by som aj ja niekedy chcel/a dať“, mám pre vás len jeden odkaz: Neodkladajte svoj sen na neskôr. S ruštinou alebo bez, na túto cestu sa môžete vydať pomerne jednoducho. Na stránke www.seat61.com nájdete všetky informácie, ktoré o magistrále potrebujete, aj mnohé navyše. V slovenčine ich celkom prehľadne spracovali cestovatelia z Travelistanu. Na stránke Way to Russia si pohodlne naplánujete trasu s jednotlivými vlakmi, na stránke ruských železníc si kúpite lístky, v Bratislave si behom pár pracovných dní vybavíte víza do Ruska (60 eur) a s leteckou spoločnosťou Pobeda sa do Moskvy dostanete už za pár desiatok eur.
Lístky na vlak ma od Moskvy až po Ulanbátar (vyše 6300 km) vyšli 360 eur, pričom polovicu trás som šla v pohodlnejších kupéčkach a polovicu v plackartných vagónoch 3. triedy, ktoré mi prišli úplne v pohode. Dá sa to aj lacnejšie, za zhruba 200-250 eur, ak idete len treťou triedou. Ubytovanie som mala v Rusku výlučne u couchsurferov, a tak som zaň neplatila nič navyše. Zážitok pre mňa z tejto cesty: na nezaplatenie 🙂
Po Transsibírskej som sa vydala do Mongolska, Číny, Kazachstanu a Kirgizska. Milujem cestovanie, a s cudzími jazykmi je to úplná topka! 🙂 O tom, ako moje ázijské dobrodružstvo s ruštinou pokračovalo, sa dočítate v mojom ďalšom článku na blogu.
Máte na mňa otázky alebo mi chcete povedať o svojej skúsenosti na podobnej ceste? Napíšte mi dole komentár, veľmi rada odpoviem na každú otázku či poznámku 
