Prekonalo to aj moje najtrúfalejšie očakávania… Môj 10-minútový prejav o učení sa jazykov videlo za prvých 5 dní viac ako milión ľudí. Ľudia z celého sveta mi píšu, ako ich môj krátky príhovor namotivoval oprášiť si španielčinu či nemčinu. Záznam sa šíril internetom neuveriteľnou rýchlosťou. A neprestáva! Ale okolnosti prednesenia tohto prejavu neboli zďaleka také jednoduché, ako sa na videu môže zdať. Chceli by ste vedieť, ako to celé vyzerá, keď niekoho pozvú rečniť na prestížnu konferenciu TED? Čítajte ďalej 🙂
Čo je to TED a prečo je to taká veľká vec?
Ted je najprestížnejšia konferencia odborníkov vo svojich oblastiach. Každý z nich na pódiu prednesie krátky prejav o myšlienke, o ktorú sa chce podeliť so svetom. Video z tohto prejavu sa zverejní na internete, aby mohlo inšpirovať státisíce až milióny ľudí. Skratka TED znamená Technology, Entertainment, Design (technológia, zábava, dizajn), ale postupne sa témy rozšírili aj o iné oblasti. Ide o neziskovú organizáciu, ktorá organizuje podujatia pod heslom “myšlienky hodné šírenia”. Prvý raz sa konferencia TED konala v roku 1984 v Kalifornii a odvtedy tento formát neustále narastá a rozširuje sa o nové podtituly (napr. TEDGlobal, TEDSummit, TED Youth, TEDWomen, TEDMED či TEDSalon). Dnes TED zverejňuje jedno video každý pracovný deň, a mnoho z nich má milióny pozretí. Na internet sa však ani zďaleka nedostanú všetky prejavy, ktoré odznejú na konferenciách TED, iba tie, ktoré prejdú výberom tímu.
Keď niekto rečnil na TEDe, stáva sa „rečníkom TED“ (TED speaker), a to je ozaj veľká vec. Ľudia si to píšu v popise na stránke, v životopise a otvára im to dvere na mnoho konferencií či spoluprác. Keď v zahraničí poviem, že som urobila turné prednášok po Slovensku a videlo ma na nich naživo dokopy 2000 ľudí, prikývnu hlavnou, že pekne. Keď poviem, že som TED speaker, zrazu ma počúvajú s oveľa väčším záujmom. Doteraz som sa nedozvedela o žiadnom inom Slovákovi, ktorý by sa na TED dostal. (Ak o niekom viete, napíšte mi prosím 🙂 ).
Možno ste sa stretli aj s videami s označením TEDx. Je medzi nimi rozdiel. Konferencia TED je oficiálnym podujatím, ktoré zabezpečuje úzka skupina organizátorov, ktorí stáli aj za prvou konferenciou. Formát TEDx sa síce organizuje s podporou a súhlasom TED-u, no ide o nezávislé miestne podujatie, ktoré zabezpečujú jednotlivci alebo skupiny kdekoľvek na svete. Na TEDx Trenčín ma pozvali rečniť v roku 2016, a bolo to veľmi pekné podujatie. Záznam mojej slovenskej prednášky si môžete pozrieť na Youtube.
Ako som sa dostala na konferenciu TED?
Na konferenciu TED sa ešte donedávna nedalo dostať len tak, musia vás pozvať. Priznám sa, že som to mala na svojom bucketliste (zozname prianí do života) asi 4 roky. Predstavovala som si, aké by to bolo úžasné podeliť sa so svetom o nejakú myšlienku, ktorá ľudí obohatí a zostane im v hlave ešte niekoľko dní. Nevedela som vtedy, aká myšlienka by to mala byť, ale snívala som o tom, že raz budem na pódiu TED stáť aj ja. Akurát som netušila, že to bude ešte pred mojou 30-kou!
3. októbra 2018 som šla spať neskoro večer. Robila som si na počítači nejaké drobnosti a omylom som klikla na okno s pracovnými emailami. Neplánovala som sa im venovať, ale oči mi padli na email označený predmetom “TED invitation”. Na chvíľku sa mi zastavilo srdce. To akože fakt? Prečítala som si email a skontrolovala adresu odosielateľa. Skutočne je to poslané z adresy ted.com! A pozývajú ma na oficiálne podujatie TED v New Yorku! Mňa!!
Pýtali sa, kam mi môžu poslať oficiálnu pozvánku na TED Salon, a tak som okamžite odpovedala, aby si to náhodou medzitým nerozmysleli. A tak sa začala moja emailová a videová komunikácia s Alexom, jedným z 12 kurátorov TEDu, ktorí pozývajú všetkých rečníkov.
Už o 3 týždne???
Keď som zistila, že TED Salon v New Yorku má byť už o 3 týždne, k môjmu obrovskému nadšeniu sa primiešali obavy. Ako sa mám pripraviť na zrejme najdôležitejšie vystúpenie v mojom živote za 3 týždne? Keď medzitým mám konferenciu v Budapešti, robím webinár pre 1 000 prihlásených, otvárame Akadémiu samoukov pre mamičky a mám na programe ešte asi 100 iných (dôležitých) drobností?
Pýtam sa, či sa to dá presunúť, že by som prišla na iný TED Salon. Vraj do júla je to plne obsadené, a okrem toho, pozvali ma preto, lebo im sedím do témy (“Nekonvenčné!”). Do iných tém, ako sú “Budúcnosť komunikačných technológií” alebo “Predstav si, že” by som sa asi až tak nehodila. Nuž, tak tým pádom je rozhodnuté za mňa, túto výzvu musím prijať – teraz alebo (možno) nikdy! A pozvanie na TED sa naozaj neodmieta…
Prečo práve ja?
Keď som sa stretla s kurátorom Alexom naživo, jedna z prvých otázok, ktoré som mu položila, bola “Prečo práve ja?”. Usmial sa. Vraj sa ju pýta každý jeden rečník. Prečo ja a nie ten a ten, ktorý je známejší v danej oblasti, publikoval viac kníh alebo má väčšie publikum?
Alex mi vysvetlil, ako to funguje: Mal ma založenú v šuflíku už dva roky. Videl nejaké moje video a zaujalo ho, ako sa pozerám na učenie sa jazykov, aj aké výsledky s nimi dosahujem. Vedel, že ma raz pozve na nejakú konferenciu TED, keď mu zapadnem do osnovy daného podujatia. A ten moment nastal práve teraz. TED nehľadá najslávnejších rečníkov na nejakú tému. Hľadajú ľudí, ktorí majú svetu čo povedať, a robia to s vášňou a presvedčením. Nesmierne ma potešilo, že za takého človeka považuje aj mňa.
Bežne mávajú rečníci na prípravu tri až šesť mesiacov. Alex mi povedal, že ešte nikdy sa nikto na TED nepripravil za 3 týždne, ale mňa sa nebáli osloviť s touto ponukou, lebo som vraj dobrý rečník. Vypadol im na poslednú chvíľu niekto iný, koho na dané podujatie pozvali, a tak siahli po zásobách v šuflíku a pozvali mňa.
Začali sa tri týždne veľmi intenzívneho premýšľania. Teda vlastne len dva a pol, lebo kým sme sa dohodli, že do toho idem, kým mi z TEDu objednali letenky podľa mojich preferencií, a kým som si porušila alebo preložila v diári všetko, čo sa dalo, ubehlo pár dní.
Bolo mi to treba?
12 minút je dosť kruté obmedzenie. Prezidenta Woodrowa Wilsona sa raz spýtali, ako dlho mu trvá príprava prejavov. Odpovedal: “Závisí to od dĺžky prejavu. Ak má byť na 10 minút, trvá mi to celé dva týždne. Ak má byť na pol hodinu, trvá mi to týždeň. Ak môžem rečniť ako dlho chcem, nemusím sa pripravovať, môžem začať hneď teraz.”
Ja som síce mala dva týždne na ten 10-minútový prejav, ale kiežby som ich mala celé len na TED! Každý deň som sa venovala príprave asi tak 5-6 hodín. Neviete si celkom predstaviť, čo také som mohla robiť počas toľkých hodín? Tak vám to skúsim priblížiť…
Najskôr som sa musela rozhodnúť, akú JEDNU myšlienku chcem vo svojom prejave odovzdať. Nemôže to byť viacero myšlienok, na to nemám priestor. Musí to byť jedna myšlienka, ktorú podporím príbehmi, argumentmi, príkladmi, hocičím, vďaka čomu tej myšlienke ľudia uveria.
Vedela som, že chcem hovoriť o učení sa jazykov, ale akú konkrétnu myšlienku si vybrať z celého môjho učenia? Že jazyky sa vie každý naučiť sám? Že na to nie je potrebný talent? Ako som sa ja naučila 9 jazykov? Ako sa jazyky učia polygloti? Ako sa ľudia vedia naučiť sami jazyky, keď zistia, ako na to? Ako dosiahnuť, aby človek staršie jazyky nestratil? Alebo že by som využila priestor na TED na to, aby som povedala o svojom revolučnom spôsobe učenia jazykov?
Kurátor Alex nechal výber témy na mňa, ale ochotne mi pomáhal na online stretnutiach, keď som mu predstavovala zoznam nápadov. Ďalšia hromada otázok sa mi vynárala o tom, AKO to celé podám. Milujem rečnenie, a mám odrozprávaných množstvo prednášok, vďaka ktorým viem, na čo ľudia najlepšie reagujú a čo ich najviac zaujíma. Viem tiež, ako dokážem publikum rozosmiať. A tiež viem, ako rečniť tak, aby po prednáške ľudia odchádzali s veľkou motiváciou učiť sa jazyky. Ale ja budem mať na TEDe len 12 minút! Ako mám do takého krátkeho prejavu vtesnať podporu svojich myšlienok, humor, inšpiráciu, a celé to podať v takom poradí, aby to bolo ucelené a aby to ľudí zaujalo?
Netušila som, že príprava TED talku bude až takáto náročná. Začali sa dni intenzívneho premýšľania, skúšania, písania, škrtania, rozhovorov s kamarátmi, opätovného škrtania a vymýšľania úplne nových prejavov. Poznámky vo Worde sa za pár dní vyšplhali na 21 strán. Každý človek, s ktorým som sa rozprávala a radila, mal na môj TED talk svoj názor a nápady, ako ho zlepšiť, ale ja som zistila, že ma to vlastne veľmi neposúva, ale skôr stresuje. Lebo všetko to boli dobré podnety, avšak ja som ich nemala v 12 minútach ako zapracovať.
V hlave som mala tisíc otázok a dilém. Na jednej strane som sa nechcela vychvaľovať svojimi jazykovými úspechmi, na druhej strane musím ľuďom predsa povedať, kto som a prečo ma vôbec majú počúvať. Na jednej strane nechcem z TED talku urobiť reklamu pre Jazykový mentoring (to sa ani nesmie), na druhej strane, toto budú vidieť možno milióny ľudí a je to moja možnosť sa predstaviť svetu ako iniciátor revolučnej myšlienky, ktorá mení spôsob, ako sa ľudia učia jazyky. Takto to šlo dokola a nevedela som sa celkom pohnúť ďalej. A čas plynul…
Panikaaa!
Okrem prípravy svojho TED talku som každý večer pozerala asi 3-4 iné populárne TED talky, hlavne také, ktoré hlavný kurátor TEDu, Chris Anderson, odporúčal vo svojej knihe TED Talks. Prečítala som ju za pár dní a je to naozaj vynikajúca knižka pre každého rečníka, nielen na TED. Analyzovala som, čo bolo na iných rečníkoch a ich prejavoch také pôsobivé alebo úspešné, a snažila som sa to pretaviť do svojho prejavu. Tým mi vznikali ďalšie a ďalšie možnosti, ako celý TED talk poňať, a týždeň pred letom do New Yorku sa začala mierna panika.
TED talk, ktorý ste napokon počuli na videu, je asi 14. verziou, ktorú som napísala v noci zo stredy na štvrtok, pričom let do New Yorku som mala v piatok ráno. Priznám sa, bola som už vtedy dosť zúfalá. Mala som pocit, že predošlé návrhy prejavov sú hrozné, a že keď si to na TEDe vypočujú, tak oľutujú, že ma vôbec pozvali. Mala som pocit, že všetko, čo som predtým napísala, nemá žiadnu silu, nič extra zaujímavé, a že to zrejme ani nezavesia na hlavnú stránku (zďaleka nie všetky prejavy sa dostanú aj na stránku ted.com).
Popravde, aj o tejto finálnej verzii som si myslela, že to nie je nič moc. Bola som už taká vyčerpaná a pod stresom, že to nestíham, že som sa už na prejav nevedela pozrieť s odstupom. Dva týždne som neriešila nič iné. Ale keď som tento návrh predniesla svojmu tímu a najbližším kamarátom, dostalo sa mi nadšených reakcií. Vraj to je skvelé. Má to hlavu a pätu, drží to v napätí, má to silnú bodku na záver, je to aj vtipné, a je to vraj skvelý prejav. Nebola som si istá, či hovoria pravdu alebo sa ma len snažia podporiť, lebo vedia, že na nič lepšie už nemám čas. Tak som si povedala, že to musí stačiť, lebo skutočne už nič iné vymyslieť nestihnem…
Nebol to strach z publika…
Aby ste ma chápali, nebála som sa samotného prejavu pred publikom. To je na podujatí TED Salon pomerne malé, a rečnila som už aj pred stovkami ľudí. Okrem toho rečnenie milujem a vychutnávam si ho. Stres bol kvôli tomu, že sa to bude natáčať. A ak to bude dobré, zavesia to na hlavnú stránku a môj prejav sa dostane k miliónom ľudí. Ak to nedám dobre, alebo ten prejav nie je ani dobre napísaný, tak som sa ubrala o obrovskú príležitosť v živote, a druhá už možno nepríde.
Viem, že veľa ľudí ma v tomto vôbec nevie pochopiť. Vnímajú ma ako človeka, ktorý celý život dosahuje úspechy, a úspešní ľudia nemajú právo na strach či pochybnosti. Úspešný človek má vedieť, že je dobrý, a že bude dosahovať jeden úspech za druhým, tak čo rieši?! Mnoho kamarátov mi na moje obavy povedalo niečo na štýl: Ale prosím ťa, Lýdia, čoho sa bojíš, veď ty si výborný rečník! Ale čím väčšie sú očakávania okolia, tým väčší stres na sebe človek cíti. A je jedno, aké úspechy má za sebou. Keby som dostala reakcie typu Čožeeee? TEBA pozvali na TED? Tak snáď nám neurobíš hanbu! asi by som to brala inak. Ale keď mi stovky kamarátov na Facebooku písali nadšené komentáre, že ten prejav dám bez pochyby skvele a bude to úplná šupa a nech im to tam riadne v New Yorku ukážem, ako sa to robí, mala som o to väčšie obavy, aby som ich očakávania naplnila.
Pár dní pred odletom som napísala Michalovi Trubanovi, ktorý je mojím kamarátom a mentorom v podnikaní a aj tak celkovo, v živote. Dosiahol obrovské úspechy, aj v biznise aj športe, a musel sa vysporiadať s veľkými stresmi a tlakmi. Jeho kniha Support je pre mňa jednou z najlepších kníh osobného rozvoja, a to nielen pre podnikateľov. Pýtala som sa ho o radu, ako sa na to psychicky pripraviť. Odpísal mi: „To ti verím, že máš riadne stresy. Bude to masaker. Nechcel by som :D“ Našťastie po tomto milom povzbudení pokračoval: „Bude to riadny hardcore, peklo, všetko. Ale dáš to. Keby si nebola dobrá, tak ťa nepozývajú. S tým stresom nebojuj, je to súčasť toho celého. Keby to nebolo ťažké, tak to dá hocikto. Priprav sa najlepšie ako vieš, a uži si to. Ten stres spôsobí, že sa to tesne pred vystúpením bude stupňovať. Až tak, že budeš chcieť, aby to skončilo. Ale potom pár sekúnd pred vystúpením to zmizne. A budeš zrazu in da zone. A dáš to.“ Tak som si teda povedala, že si idem ten TED vychutnať. Aj so stresom 🙂
New York je krásny… vraj 🙂
Tak som v piatok s malou dušičkou nasadla do lietadla smer New York. Konferencia bola naplánovaná na utorok a ešte stále som si nebola istá finálnou verziou prejavu. Víkend v New Yorku som využila na to, aby som dolaďovala prejav, dohnala spánkový deficit z posledných 3 týždňov a pokúsila sa na poslednú chvíľu aspoň trochu zmierniť kašeľ, ktorého som sa nevedela zbaviť už mesiac. Takže som veľa ležala v posteli a spala a z mesta som videla len máličko. Ale aspoň mám dôvod sa tam čoskoro vrátiť 🙂
V pondelok bola skúška priamo v centrále TED. Poobzerala som si pódium, hľadisko a predstavovala si, aké to zajtra bude. Keď ma zavolali, začala som rozprávať a uvedomila som si, že rozprávať k prázdnemu hľadisku a snažiť sa odovzdať svoje myšlienky len sedadlám je nesmierne vyčerpávajúce. Zrazu som mala v hlave prázdno a nevedela som nájsť niť, kde mala pokračovať ďalšia veta. Dostala som okno a následne ešte aj záchvat kašľa. Celú skúšku som úplne pokazila a to mi veru na pohode nepridalo. Uff, toto sa naostro nesmie stať!
Kvôli stresu a časovému posunu som potom bohviečo nenaspala. Začiatok konferencie bol o 19,00, ja som mala byť v zákulisí už o štvrtej, aby ma stihli nalíčiť a učesať. Celý čas som si znova a znova opakovala svoj prejav. Nervozita stúpala každou minútou. Úvod bol presne načas, zavolali prvého rečníka, potom druhého, tretieho a potom som bola na rade ja.
Nádych, výdych, poďme na to
Volajú ma, vychádzam na pódium. Zrazu som úplne pokojná. Cítim podporu divákov, chcú si vypočuť, čo im chcem povedať. Chcú spoznať tajomstvo polyglotov! Začnem hovoriť a… všetok strach zrazu úplne opadne. Ide to perfektne! Hovorím sebavedome. Publikum je plne sústredené a ja si to dokonca užívam! Zdieľam svoje posolstvo so svetom TED-u! Ide mi to oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým a vychutnávam si každú sekundu! 🙂
Nie teraz!
A v tom sa stalo niečo, čo mi ani vo sne nenapadlo. Tesne za polovicou môjho prejavu zrazu vystúpi na pódium manažér podujatia. Dokelu… Preruší ma a ospravedlní sa, vraj je nejaký problém s mikrofónom. Potrebujú s ním niečo spraviť. Nieeee, nie teraz!! Bola som v najlepšom! Musím si dať dole náušnice, lebo vraj prekážajú mikrofónu. Moje malé perličkové náušnice? Chcem sa vyhnúť trápnemu tichu, tak trochu zavtipkujem, že som asi príliš vysoká na signál medzi mikrofónom a vysielačom, ktorý mám vzadu na sukni. Diváci sa zasmejú a podporia ma potleskom. Mne však nie je úplne do smiechu (čo asi vidno aj na fotke 🙂 ). Musím začať znova, mám sa vrátiť o tri snímky prezentácie a časť zopakovať. Mám len dve možnosti: fight or flight. Zabojovať alebo zdrhnúť. Hovorím si, to dokážeš. Musíš, lebo teraz už všetci vedia, že si na TEDe, a nemôžeš všetkých sklamať. Tak začínam znova.
Cítim však, že ma to dosť rozhodilo. Predtým som sa na prejav pripravila v zákulisí, rozdýchala som stres a upokojila si myšlienky. Teraz mám začať v strede prejavu tesne po tom, ako mi niekto upravil mikrofón pri uchu. Hovorím svoj text, ale v hlave mi víri tisíc myšlienok. Nenudím ich opakovaním toho istého? Funguje už mikrofón, ako má? Bude sa z toho vôbec dať spraviť video? Idem vôbec od správnej snímky alebo som sa mala vrátiť ešte ďalej? Mám pokračovať alebo sa radšej opýtam manažéra, aby to bolo dobre? Ale už som začala rozprávať, nemôžem to prerušiť druhýkrát… Cítim sa ako za starých čias, keď som simultánne tlmočila a musela som rozdvojiť pozornosť na prejav rečníka a na svoj, ktorý je o pár sekúnd oneskorený. Akurát že tu to boli dve vrstvy mojich myšlienok: hovorený prejav a analýza situácie.
Cítim, že energia v publiku sa zmenila. V prvej polovici môjho prejavu ma so záujmom počúvali, lebo sa chceli dozvedieť tajomstvá polyglotov. Teraz ma počúvajú ešte stále so zvedavosťou, ale tiež so súcitom, a držia mi palce, aby som to dala. Ale rečník nechce od svojho publika súcit ani držanie palcov. Rečník chce publikum, ktoré si ani neuvedomí, že počúva prejav niekde na konferencii, lebo je tak pohltené témou a myšlienkami, ktoré rečník prezentuje.
Dokončenie prejavu nebolo vôbec ľahké, ale keďže naozaj nebolo iného východiska, musela som to dať. Po pár sekundách paniky v hlave som sa počas rozprávania prejavu opäť upokojila a zamerala sa naplno na odovzdanie svojho posolstva. Každý sa dokáže naučiť jazyk ako polygloti! Na konci sa divákom poďakujem, počkám dve sekundy a zídem z pódia. Obecenstvo nadšene tlieska, ale ja som z toho trochu smutná. Všetci očakávali, že to bude dokonalé a potom sa stane toto… Vnútorne som mala pocit, že to prerušenie ma úplne vyhodilo, a že celý prejav tým bol značne pokazený.
Potom však príde stretnutie s publikom a prichádza ku mne strašne veľa ľudí a všetci sú z môjho prejavu nadšení! Hovoria, že som ich inšpirovala, aby sa pustili do učenia sa jazykov a všetci so mnou súhlasia – učenie sa vás musí hlavne baviť!🙂 Nesmierne ma ich reakcia potešila. Žeby to prerušenie napokon nebolo také zlé, ako som to ja vnútorne prežívala? Ešte zostáva otázka, či to dajú na hlavnú stránku…
O necelé dva mesiace mi z TEDu oznámili, že prejav sa chystajú na hlavnej stránke zverejniť v piatok 4. januára o 5. hodine popoludní (nášho času). Huráááá! Cítila som sa, akoby ma opäť pozvali rečniť. Tak predsa to vyšlo!!!
Nič ma však nemohlo pripraviť na toto…
4. januára uzrel môj TED talk svetlo internetu… a internet je vo vytržení! Počet videní videa stúpal neskutočným tempom, len za deň a pol to bolo 600 000. O 5 dní video presiahlo milión pozretí! Titulky k videu sa prekladajú až do 39 jazykov, aby mu rozumelo čo najviac ľudí. TED vyhlásil môj prejav za “TED talk of the Week” a poslal ho mailom miliónom odoberateľov. Aj po trochoch týždňoch sa v appke iTunes ukazuje spomedzi nedávnych videí ako prvé, keď si kliknete na Most popular (Najpopulárnejšie), a to zverejňuje TED jedno nové video každý deň!
Neskutočne si vážim, že som dostala túto možnosť zdieľať svoju myšlienku s celým svetom. Bola to namáhavá cesta plná stresu a sebazaprenia, no viem, že to stálo za to. Schránku mi zaplavili stovky mailov od ľudí, ktorých som inšpirovala znova zapracovať na svojom jazyku a to je pre mňa najväčšou odmenou. A hoci vám niekedy všetko úsilie „prekazí“ jedna neposedná náušnička, možno to má len preveriť, či je vaše posolstvo silnejšie ako vaše ego. Podarilo sa mi inšpirovať ľudí svojou myšlienkou hodnou šírenia.
Ak ste môj prejav ešte nevideli, stále to môžete napraviť.