Maťka Svobodová je absolventkou našej Akadémie samoukov, do ktorej sa zapojila s taliančinou ani nie po roku samoštúdia. Už vtedy mala krásne výsledky, ktoré sa počas Akadémie len znásobili. Živí sa písaním scenárov a vo svojom voľnom čase sa rada venuje všetkým možným športom od skalolezenia, cez plávanie, až po turistiku s priateľmi a psíkom Runou. A, samozrejme, netreba zabúdať ani na jej záľubu učiť sa cudzie jazyky.
Maťka, môžem úprimne povedať, že si bola jednou z najaktívnejších študentiek v Akadémii samoukov. Učila si sa v nej taliančinu. Čo ťa k tomuto jazyku priviedlo?
Úplne na začiatku to bola chuť naučiť sa nový jazyk krajiny, do ktorej som mala najbližšie cestovať – a tým malo byť v lete práve Taliansko, v ktorom som bola už predtým veľakrát a vždy mi bolo ľúto, že som sa s ľuďmi na uliciach a v obchodoch vedela dorozumieť iba mojimi základmi španielčiny v kombinácii s technikou rukami-nohami.
Teraz sa taliančinu učíš už viac ako rok. Aké však boli tvoje začiatky s učením sa tohto jazyka? Rozhodla si sa ísť do toho “na vlastnú päsť”?
Tak polovičato “na vlastnú”. Minulý rok som totiž videla Lydkin webinár, ktorý ma veľmi namotivoval na samoštúdium – prvýkrát som si uvedomila, že sa s tým jazykom dá robiť doma intenzívnejšie a efektívnejšie ako v jazykovke, alebo ako keď ide človek raz za rok na kurz do onej krajiny. Tak som si napozerala a naštudovala kopec rád, čo dáva Lydka a iní polygloti, a pustila som sa do toho.
Preto vravím, že som do toho šla iba sčasti sama – lebo know-how som mala od ľudí, ktorí za sebou majú už niekoľko jazykov a rokov skúseností. Potom to bolo už len o motivácii a ochote venovať taliančine svoj čas.
Myslím, že si na to išla veľmi dobre! Tiež viem o tebe, že okrem taliančiny veľmi dobre ovládaš angličtinu a v minulosti si sa učila aj španielčinu. Ako by si porovnala spôsob, ktorým si sa učila tieto jazyky, so samoštúdiom taliančiny? Dokáže sa samouk naučiť cudzí jazyk?
Angličtina ma už od detstva bavila a celú základku som chodila na doučovanie, takže som s tým jazykom prichádzala do kontaktu viac ako moji spolužiaci. V tom to mám teraz podobné s taliančinou – baví ma, páči sa mi, že ju môžem používať a tiež sa jej venujem pomerne často (ak nemám práve pauzu).
So španielčinou to bol úplne iný príbeh. To som chodila práve na tie spomínané niekoľkotýždňové kurzy do Španielska. Keď som sa obklopila Španielmi a ich jazykom, mala som naozaj nečakane rýchle výsledky, no keď som sa do Španielska vždy vrátila znova po roku, dosť som toho medzitým zabudla. Po takto strávených 4 rokoch som sa síce vedela nejako základne dohovoriť, ale nebol to ten pekný pocit komfortnosti, čo som začala zažívať pri taliančine už po necelom roku učenia sa.
Takže už asi tušíte moju odpoveď: áno, človek sa určite dokáže jazyk naučiť aj sám, zo svojej obývačky.
Super! Vyskúšala si si, že systematickým a pravidelným učením sa do cieľa dostaneš omnoho skôr a hlavne sa výsledky nevytratia!
V Akadémii samoukov si sa taliančinu učila ako jediná z Akademistov. Vnímala si to ako nevýhodu alebo to pre teba nebol žiaden problém? Odporučila by si aj ostatným zapojiť sa do Akadémie s menej rozšírenými jazykmi?
Nepovedala by som, že študenti, ktorí nemajú v Akadémii pre svoj jazyk parťáka, sú znevýhodnení, ale skôr, že angličtinári a nemčinári tam majú pridanú hodnotu. A to v podobe veľkého množstva partnerov na konverzácie, prípadne vzájomného zdieľania jazykových zdrojov a materiálov.
Pre mňa to ale nejaký veľký problém nebol – zdrojov k taliančine som si s Lydkinými tipmi našla také množstvo, že ho celé asi ani nikdy neprejdem a vďaka konverzačnej súťaži v Akadémii som sa rozhojdala a napísala som veľa ľuďom na jazykový tandem na iTalki. O tejto možnosti som vedela síce aj pred tým, no až konverzačná výzva v Akadémii ma naozaj postrčila ísť na to s väčším odhodlaním.
A tak som si našla parťákov, s ktorými pravidelne komunikujem doteraz.
Ja by som určite Akadémiu odporučila pri akomkoľvek jazyku, pretože to nie je jazykovka, kde sa spolu učíme jeden jazyk, ale učíme sa, ako sa učiť, a to sa podľa mňa s jazykom nemení. Takže ak sa stretne namotivovaný fínčinár s namotivovaným holandčinárom, budú si určite omnoho nápomocnejší ako desiati lajdácki angličtinári. 🙂
To si povedala veľmi pekne! Podpora zo strany komunity pomáha udržať si motiváciu a dáva nám pocit, že v tom nie sme sami, ale učiť sa musíme i tak každý sám za seba. Ty si po skončení Akadémie s taliančinou ešte pokračovala, prípadne stále pokračuješ?
Po intenzívnom učení sa v Akadémii som si dala odporúčanú pauzu, počas ktorej som si vypracovala veľkolepý plán, ako budem pokračovať v novom roku s taliančinou a ako k nej pridám ruštinu.
S tou ruštinou to moc dobre nedopadlo, ale keď som sa pozviechala z neúspechu, znova som sa vrátila k pravidelnej práci s taliančinou, ktorej sa stále venujem a chcem ju dostať na takú slušnú B2 (teda na úroveň, pri ktorej budem schopná komfortne a poväčšine gramaticky správne viesť rozhovor na akúkoľvek tému). Potom znova prehodnotím, čo ďalej.
V Jazykovom mentoringu veľmi neodporúčame učiť sa dva jazyky súčasne, radšej sa venovať intenzívne len jednému. Ale aj tak sa stále nájdu odvážlivci, ktorí si to chcú vyskúšať na vlastnej koži. 😉
Ty si už naznačila, ako to s učením sa taliančiny a ruštiny u teba dopadlo. Môžeš nám povedať, v čom spočíval tvoj neúspech?
V novom roku som na veci nabehla zhurta – každé ráno hodina ruštiny a potom rovnako veľa taliančiny. Aby mi to nezaberalo toľko času, snažila som sa obe stlačiť pod tú hodinu, no moc mi to nešlo, keďže som v oboch chcela vidieť úspechy a napredovanie. To je predsa najkrajšia motivácia.
Lenže tieto dve hodiny denne ma akýmsi spôsobom po ani nie dvoch týždňoch tak vyčerpali, že som na mesiac – dva s oboma jazykmi zrazu úplne sekla. Pritom venovať dve hodiny jazyku pre mňa bežne nie je veľa – keď sa pozrieš na moju tabuľku v Akadémii samoukov, môžeš vidieť, že často býval (a stále býva) môj priemer aj viac ako dve hodiny denne (pretože tam rátam aj počúvanie audiokníh či konverzácie).
No tu šlo o intenzívne dve hodiny a navyše pri dvoch jazykoch – mám pocit, že sa mi príliš trieštila pozornosť. A zrejme som to aj prepálila. Myslím, že by to bolo iné, keby som v taliančine už iba konverzovala, čítala a počúvala a v ruštine zatiaľ riešila základy. Ale ja som práveže v taliančine „pritvrdila“ – začala som pracovať najmä na gramatike a popritom som sa nechcela vzdať ani čítania v taliančine, učenia sa slovíčok pomocou metódy Goldlist, počúvania podcastov či konverzácií. Do toho azbuka, prvé ruské slovíčka a tvorenie viet – človek môže pri takomto tempe ľahko vyhorieť.
Preto treba ísť na veci pomaly, postupne, aby nám to učenie (ale myslím, že aj čokoľvek iné v živote) nebolo nekomfortné či stresujúce, ale zároveň, aby bolo výzvou, aby sme posúvali svoje hranice. Takže čo sa týka mňa a jazykov, idem si teraz užívať znova vzkriesené nadšenie a lásku k taliančine, a k ruštine sa vrátim, až keď to bude s taliančinou už voľnejší vzťah.
Maťka, ďakujem ti krásne za inšpiratívny rozhovor a prajem ti veľa zdaru v učení aj v živote!
Zaujíma vás, ako vyzerá Akadémia samoukov zvnútra? Zadajte svoju mailovú adresu do formulára nižšie a pošleme vám krátke video, ako to vyzerá v tomto revolučnom kurze.
