Samouk v šesťdesiatke? Ide to!

jazykový mentoring pán ernekMyslíte si, že samoštúdium jazyka je len pre mladých? Interview so šesťdesiatročným Silvestrom vás presvedčí o opaku!

S pánom Silvestrom Ernekom som sa stretla v útulných priestoroch TV Bratislava, odkiaľ spolu so svojím tímom denne vysiela zaujímavosti z bratislavského kraja. „Snažíme sa ľuďom pomáhať. Keď nám príde podnet, že niečo v meste nie je v poriadku, niečo treba opraviť, píšeme na úrady a riešime to. A ľudia nám píšu, to je úžasné,“ hovorí pri neformálnej cigaretke.

S Lýdiou sa zoznámil, keď dávala rozhovor pre jeho televíziu. Prišiel za ňou so svojou vlastnou metódou učenia, ktorú uplatňuje pre taliančinu a chcel si overiť, či sú jeho postupy správne. Vysvitlo, že metóda pána Erneka dokonale spĺňa všetky štyri piliere mentoringu – robí veľa rôznych činností, často, má skvelý systém a učenie ho nadovšetko baví. Týmto spôsobom zaznamenal za dva a pol roka úžasný postup. Okrem toho si vymyslel množstvo užitočných vychytávok, ktoré mu každodenné učenie uľahčujú. Bol by hriech, keby sa také skvelé informácie nedostali na svetlo sveta, nemyslíte? Veď posúďte sami.

Aké jazyky ovládate?

Od mala som sa učil anglicky, už na základnej škole a potom som chodil do jazykovky. Na vysokej som robil diplomovku, kvôli ktorej som musel veľa čítať v angličtine a ruštine. Rusky som vedel skoro tak ako slovensky, keďže som ju mal asi 15 rokov. V angličtine som sa dostal do takého levelu, že už ju nerozširujem. Nemusím nad ňou rozmýšľať, viem ju okamžite použiť, ale svoje vedomosti nerozširujem, alebo len málo.

Dva roky som sa učil aj nemčinu, ale vôbec sa mi nepáčila, tak som ju nechal tak. Ako mladý chlapec, mal som asi 21 rokov, som sa prihlásil do jazykovky na taliančinu.

Ale nevidel som v tom perspektívu, lebo v tej dobe bola dostupná len jedna knižočka taliančiny. Satelity neboli, zahraničná televízia už vôbec nie. Nedovolili nám pozerať ani rakúsku televíziu, nieto ešte taliansku. Rádio fungovalo tak, že na stredných vlnách to tridsať minút išlo, zašušťalo, potom minútu nič a opačne. Tak som sa na taliančinu vykašľal a asi po 25 rokoch som sa rozhodol, že sa ju začnem znova učiť. Už sa jej venujem dva a pol roka.

Aký máte asi level?

Ja sám seba neštudujem, takže vôbec neviem. Dostal som sa do takej úrovne, že sledujem seriály v taliančine – Derricka, Colomba, M.A.S.H., teraz Mentalistu – ale aj filmy na Youtube. Rozumiem veľmi veľa, hoci nie úplne všetkému. Akokoľvek, pozerať film v taliančine bez titulkov mi nerobí žiaden problém.

Predtým ste sa ako učili?

Chodil som do jazykovky. V tej dobe mali všetky jazykovky vynikajúcu úroveň a hlavne, keď som mal 21 rokov, boli skoro zadarmo. Súdruhovia komunisti sa starali o výchovu mládeže, takže to stálo možno 10 korún, neviem presne, ale išlo o takú smiešnu sumu, že si to mohol dovoliť ktokoľvek.

Nevadilo, že je taliančina v podstate „západný“ jazyk?

Nevadilo. Keď som sa prihlásil do toho kurzu, bol som prekvapený, že nás tam nebolo veľa. Len asi dvanásť. Bol som tam jediný chlapec a všetky tie dievčatá mali priateľov v Taliansku. Niekto im tam emigroval, mali tam rodičov alebo sestru, brata. Vtedy sa mi ten jazyk veľmi zapáčil. Úroveň jazykovky bola úžasná a učitelia sa veľmi snažili. Síce bola iba jedna kniha taliančiny, ale učitelia nám kopírovali texty z rôznych literatúr a na hodinách sme si ich čítali. Kopírované texty boli z knižiek, ktoré tu neboli dostupné a nedali sa nikde kúpiť.

Čiže sa tu nedalo dostať k žiadnej literatúre?

Nie. Vôbec. Kamarát, ktorému do Talianska emigrovala sestra, sa tam dostal na prázdniny. Doniesol mi prvú knižku. V angličtine sa volala Love Story, neviem ako v taliančine. Mala asi 90 strán, taký menší formát. Taliani ich predávali v práškoch na pranie. Niekto si kúpil päťkilové balenie prášku a tie knižky vkladali dovnútra. Takže keď mi tú knižku dal, bola krásne vyvoňaná práškom a voňala mi ako z druhého sveta.

Aké máte materiály a metódy na učenie?

Priznám sa, že keď som znova začínal, tak som si prešiel tú učebnicu zo socializmu a považujem ju za najlepšiu knihu, ktorú kedy kto v taliančine napísal. Potom som si kúpil CD 2000 slov v taliančine. Tiež sa mi veľmi páči, lebo je to hovorené slovo. Niekto mi povie, ako sa číta slovíčko, potom mi prečíta vetu v taliančine a hneď ju preloží do češtiny. Slováci to, myslím, nevydali. Považujem to za úžasnú formu. Stačí mať MP3 prehrávač, dať si to do uší a kedykoľvek počúvať.OLYMPUS DIGITAL CAMERA Počúvam aj talianske rádio, volá sa Radio24. Majú archív, kde môžete ísť ďaleko do histórie a stiahnuť si vysielanie ako podcast. Tá rubrika sa volá La Zanzara a obsahuje hodiny a hodiny materiálov. Ako som spomínal, pozerám kriminálne seriály, vďaka tomu presne viem, ako sa povie miesto činu, podozrivý, márnica podobne. Potom som začal čítať knihy. Keďže viem, že Danielle Steelová píše veľmi zrozumiteľnou a jednoduchou formou, začal som s jej dielami.

Ako sa z nich učíte?

Keď si kupujem knižku, hľadám takú, ktorá má hore aj dole veľký okraj. Hore zmestím štyri slovíčka, dole šesť. Napodiv mi to vždy stačilo, viac ich nepotrebujem. Okrem toho si žltou označím vety, ktoré sú pre mňa dôležité. Zelenou si v nich označím slovné zvraty, ktoré sa chcem naučiť a oranžovou gramatiku.

 Aj sa k tým slovíčkam vraciate?

Píšem si ich na dlhé papieriky a do špirálových blokov. Mám v aute systém uchytenia na suché zipsy. Nemyslite si, neučím sa to v aute, len si to opakujem. Tak ako sa pozriem na tachometer alebo do spätného zrkadla, pozriem aj na ten papierik a slovíčko si 25-krát zopakujem. Keďže chodím autom dennodenne, robím to dennodenne. To je moja metóda. Samozrejme, niektoré výrazy si prečítam do MP3. Z niektorých knižných edícií som už vykúpil všetky, ktoré boli u nás dostupné. Hlavne zvukové knihy, ktoré počúvam a zároveň mám pred sebou PDF-ko. Mám veľmi rád audioknihy Libri per stranieri, stoja od 5 do 8 eur, niektoré majú hodinu, iné desať. Vyberám si z nich hlavne tie, ktoré sa dajú aj vytlačiť. A kdekoľvek som, napríklad v obchode, dám si slúchadlá a počúvam. Stále sa tomu venujem.

A tieto veľké papiere?

Tie mám v obaloch a na nich sponky. V kúpeľni na kachličkách mám prísavku, na ňu si zavesím tie papiere a mám ich stále pred sebou, keď som ráno vo vani, holím sa alebo si umývam zuby. Píšem na ne veľkými písmenami, aby som ich videl aj z troch-štyroch metrov. Mám tam zhruba tie isté slovíčka ako na tých malých papierikoch, ale dávam si tam aj také, ktoré ma hocikedy zaujmú, preto mám vždy poruke fixky. Pri každej príležitosti sa snažím opakovať slovíčka. Na noc, keď idem spať, som si vymyslel systém uchytenia maličkého tabletu. Ľahnem si na posteľ, mám pred sebou tablet a pozerám filmy na slúchadlách. Tie prehrávače sú už dnes tak úžasné, že dotykom sa viem vrátiť o sekundu, dve, tri, päť. Na počítači totiž kliknete na lištu a vráti vás o tri minúty, čo je veľmi otravné. Pred spaním si zvyknem pozrieť pol filmu alebo aj celý.  Vďaka tabletu si môžem spätne prehrať film len o pár sekúnd alebo jednu vetu, keď sa snažím zapamätať slovíčko alebo niečomu neporozumiem.

Myslíte si, že na učenie sa jazykov treba talent?

Na učenie jazyka treba hlavne vôľu a vytrvalosť. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí povedali, „Jéj, ty sa učíš, budem sa aj ja.“ Naučili sa prvé tri lekcie a potom sa na to vykašľali. Jazyk sa treba učiť denne, vždy, keď je možnosť, ale keď to človeka nebaví, nech sa nesilí a nerobí to.

Človeka musí učenie jazyka baviť. Všetci sa snažíme v niečom prísť k dokonalosti. My ale dokonalosť nikdy nedosiahneme. To robia športovci vo futbale a v tenise, preto dennodenne trénujú. Chodím hrávať biliard, tiež sa snažím o dokonalosť, hoci ho neviem hrať až tak dobre. Ale vždy po pár hodinách je tá kvalita lepšia. A v jazyku sa snažíme o to isté, prísť k dokonalosti, ktorú nikdy nedosiahneme, lebo sme sa v tej krajine nenarodili.

Ani tí, čo sa tam narodili, nemajú dokonalý jazyk?

Kto môže povedať, že má dokonalú slovenčinu? Bolo pár takých hercov, tých starších, možno ešte niektorí existujú. Ale aj samotná slovenčina prechádza vývojom, hoci neviem, či správnym smerom. Ale keď si pozrieme niektoré televízne zábery spred tridsiatich rokov, tá slovenčina bola úplne iná, li-le-ľa sa vyslovovalo mäkko. To už dnes žiadny moderátor nepoužíva. Je to vplyv „blaváčtiny“.

Ako riešite rozprávanie v taliančine?

Vždy som dúfal, že nájdem niekoho, kto sa bude so mnou učiť a konverzovať po taliansky. Bohužiaľ, nepodarilo sa. V taliančine sa nerozprávam s nikým. Nemám žiadneho talianskeho kolegu, či kamaráta.  Bol som v Taliansku a potešilo ma, že okoloidúci porozumel tomu, čo hovorím. Avšak to, že prídem do Talianska a s niekým prehodím pár viet, nie je pre mňa zaujímavé. Chcelo by to skôr taliansky hovoriaceho kolegu alebo priamo Taliana, s ktorým by som sa mohol dlhé hodiny rozprávať, a ktorý by sa nehanbil konverzovať v tomto jazyku a opravovať ma. Môžem povedať, že veľmi veľa rozumiem, ale či viem hovoriť, nedokážem posúdiť. Minule som sa rozprával s Talianom asi pol hodinu a povedal, asi falošne, že mi to šlo celkom dobre. Pýtal sa, kde som sa učil, tak som mu povedal, že som sa učil sám.

Je podľa vás učenie jazyka ťažké?

Je. Aspoň pre mňa. A čím som starší, tým to je horšie. Ale, ako hovorím, človeka to musí baviť. Keď človek rád bicykluje, môže mať aj 85 rokov a nevládať toľko, ale stále bude bicyklovať, lebo chce. Iný, čo celý život hrával basketbal, tak ho aspoň v neskoršom veku pozerá. Často starší učia mladších. Hlavne, že sú v kontakte s tou činnosťou.Učenie jazyka je pre mňa teraz ťažšie, ale nezamýšľal som sa nad tým, či to má zmysel. Baví ma to a robím to denne. Za tých dva a pol roka sa nestalo, že by som sa neučil dlhšie ako tri dni. A tie možnosti sú dnes už tak skvele vymyslené, že prístup k jazyku máte hocikedy. Sadnete do auta, za päť hodín ste v Taliansku, stačí mať trochu peňazí, kamaráta, u ktorého zložíte hlavu a nejaký džganec si vždy nájdete. Neexistujú výhovorky.

Zhovárala sa Katarína Václaviková

Komentár jazykovej mentorky

Silvester Ernek TV BratislavaZ pána Erneka som mala pri našom zoznámení ohromnú radosť. Svoje učebné materiály mi ukazoval s obrovskou radosťou a bolo vidieť, aké nadšenie má pre taliančinu. Presne takto má samostatné učenie sa jazyka vyzerať! Pán Ernek je krásnym dôkazom toho, o koľko je dnes učenie sa jazyka jednoduchšie oproti minulosti. Keď sa chcel taliančinu učiť v mladosti, bez internetu a s veľmi obmedzeným knižným trhom, stroskotalo to, lebo neboli dostupné prostriedky. Pri druhom pokuse mu však učenie vychádza – pretože si vie zohnať knihy a cez internet počúvať nahrávky a pozerať seriály. Absolútne s ním súhlasím, že v dnešnej dobe už neexistujú výhovorky. Kto chce, má na to všetky možnosti. Pán Ernek má prekrásny systém na učenie sa taliančiny. Som z neho nadšená 🙂 Vymyslel si ho sám, a robí presne to, čo ho baví – to je najväčší kľúč k úspechu. Za najefektívnejšie považujem jeho vypisovanie výrazov na okraje knihy – vyberá si len tie výrazy, ktoré jeho konkrétne zaujímajú, a preto sa ich jeho mozog je schopný naučiť. Keby mu tie výrazy vyberal niekto iný, určite by sa mu tak nedarilo.

Zaujal vás príbeh pána Erneka? Fascinujúci, však? Prečítajte si rozhovor s Erikou, a dozviete sa, ako sa dokázala učiť 20 hodín týždenne a ako to vyzerá, keď sa do učenia s plnou vervou pustí skupina 100 študentov prekladateľstva. 🙂

Lýdia Machová
Lýdia Machová
Jazyková mentorka a tlmočníčka

Som jazyková mentorka a autorka tejto stránky. Spôsob, akým sa učia cudzie jazyky na školách, mi nevyhovoval, a tak som vymyslela jazykový mentoring, aby som vedela ľuďom pomôcť učiť sa jazyky tak, ako to robia polygloti. Ja sama sa učím nový jazyk zhruba každé dva roky a ešte stále ma to prekvapivo baví.

Podobné články

Komentáre