Dobrodružstvo s ruštinou alebo Čo bolo po Transsibírskej magistrále

Lýdia Machová Transsibírska magistrála

V predošlom článku ste sa mohli dočítať, ako som sa v lete 2017 vybrala na veľké dobrodužstvo Transsibírskou magistrálou, aby som si po dvoch rokoch učenia sa ruštiny dopriala kopec príležitostí vyskúšať si ju v praxi. Bol to hlavný cieľ mojej cesty, ale zďaleka nie jediný. Po príchode do Mongolska som totiž musela rozhodnúť, čo ďalej.

Pozrela som sa, do akých krajín viem vyskladať lacné letenky, a tak nejako mi z toho vzišla Čína, Kazachstan a Kirgizsko. To znamená, dve krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, a teda… ešte viac ruštiny! Hurá!!!

Nižšie si môžete prečítať, čo sa mi na tejto časti cesty páčilo najviac, aké nebezpečenstvá ma stretli, a čo ma najviac prekvapilo na živote v jurtách. Vyberte sa teda spolu so mnou na druhú časť mojej veľkej cesty za ruštinou…

MONGOLSKO

Po 12 dňoch v ruských vlakoch a na ruskom území som vystúpila v Mongolsku, priamo v hlavnom meste, Ulanbátare. V ten deň som sa vrátila v čase. Prvé dva dni som strávila v tradičnej jurte na severe mesta. Našla som si ju cez Airbnb. Neuveriteľné niečo. Môj 22-ročný hostiteľ Munch bol vysokoškolsky vzdelaný, strávil dokonca pol roka vo Varšave na výmennom pobyte, a veselo si nažíva spolu s mamou a dvoma sestrami v miestnosti o veľkosti našej priemernej obývačky (až kým sa neožení, snáď čoskoro, a neodsťahuje sa do vlastnej jurty).

Malé kachle namiesto kuchyne, nádobka s vodou namiesto umývadla, latrína na dvore a novo vybudovaná sprcha, na ktorú sú veľmi hrdí, lebo susedia takú nemajú. Viac netreba, a ani by sa nezmestilo.

Všetko svoje oblečenie má Munch v stredne veľkom kufri. Viac by tam fakt nevpratal, keďže tam žijú štyria (+hosť z Airbnb, ako som bola ja). Pýtala som sa, ako tu spíte, keď sú tu len tri postele? Že však na zemi… (Ulanbátar je najchladnejšie hlavné mesto na zemi, v zime sú bežné teploty -40 stupňov. Som strašne rada, že som tam prišla v júli, a že sa mi ušla posteľ, aj keď asi najtvrdšia, na akej som spala.)

V strede jurty ide zo zeme predlžovačka a majú aj vlastnú wifinu! Munch je tam veľmi spokojný. Spýtala som sa ho, či by nechcel bývať v dome so sprchou a wc vnútri (po skúsenosti v Poľsku). Vraj nie, jurta je domov. Keď bol malý, s rodinou žili nomádskym životom a každú chvíľu sa sťahovali s celým domom, aby mali zvieratá lepšiu trávu na pasenie. Vtedy nemali ani tých pár skríň a postelí, lebo by ich nemali ako nosiť.

Len čo som vošla, jeho mama mi dala mlieko s čajom a domáce pečivo. Dnu vošla jeho sestra, moderne nahodená, na podpätkoch, akoby na diskotéku (o ôsmej ráno). Neviem prečo, nevyzvedala som. Jedlo som mala v cene, koľko som len chcela. Aj keď nemôžem povedať, že mongolská kuchyňa by bola zrovna moja obľúbená… (viac o jedle neskôr).

Cestovanie bez jazyka je neskutočne ochudobnené… 🙁

V Mongolsku som po dlhšej dobe cestovala v krajine, kde som bola úplný hotentot, a veľmi sa mi to nepáčilo. 😀 Posledné roky som veľa cestovala hlavne v Južnej Amerike, kde si hravo vystačím so španielčinou, a po Európe, kde buď ovládam domáci jazyk, alebo mi stačí angličtina. No teraz to bolo úplne iné.

V Rusku, kde som cestovala skoro dva týždne Transsibírskou magistrálou, som v jednom kuse kecala s každým naokolo. Ak som prišla k niekomu domov a mal rodinu alebo hostí, vedela som bez problémov komunikovať aj s nimi.

No v Mongolsku som bola úplne závislá od svojho hostiteľa Muncha, ktorý jediný vedel po anglicky. Nevedela som sa jeho mamy spýtať, prečo drví zvláštnu sušenú hmotu kladivom (chystala čaj 🙂 ), ani jeho sestier a susedov, aký mali deň. A tak som len sedela v jurte na svojej kanape a priblblo sa usmievala.

Je to sto a jeden, keď človek vie cudzí jazyk. Isteže, takéto cestovanie má svoje čaro, je to úplné vhupnutie do cudzej kultúry, ale ja by som veľmi chcela s týmito ľuďmi reálne komunikovať a spoznať ich a ich náhľad na život.

Takže moje posolstvo z Mongolska: Učte sa jazyky, priatelia, je to skvelé, keď môžete cestovať v cudzej krajine a rozumiete ľuďom naokolo!

Krásy nomádskeho Mongolska (+ mojich 10 ponaučení)

Mongolské planiny sú neskutočné! Ulanbátar je dosť o ničom v porovnaní s tým, čo ponúka Mongolsko ďalej od veľkomiest. Nekonečné lúky posiate príležitostnými trsmi trávy a pasúcimi sa kozami, ovcami a koňmi, piesčité úseky púšte (v oblasti tzv. Semigobi, kam som sa vybrala na trojdňový výlet), veľkolepé hory v pozadí… nádherné niečo.

Bez turistickej agentúry sa tu ďaleko nedostanete, jedine, že by ste si požičali auto a išli sami, ale to nie je nič pre mňa. Miesto toho som spolu s Angličanom Tomom, ktorého som náhodne stretla v hosteli, išla na 3 dni s naším vlastným šoférom Bogym a sprievodcom Paskom, ktorý vie dobre po anglicky, na pohodlnom džípe. O nocľahy aj jedlá sa staral Paska, my sme sa len vozili a híkali nad tým, čo nám Mongolsko postupne odhaľovalo.

Tu je mojich niekoľko ponaučení, pre vás, ktorí sa sem chystáte v budúcnosti:

  1. Viac dní!!! Obrovská chyba, že som prišla do Mongolska len na päť dní a hneď potom som šla do Číny. Mongolsko si zaslúži minimálne dva týždne, dostala by som sa tak aj do púšte Gobi. Nevadí, nabudúce 🙂
  2. Keď ponúkajú, treba si vždy trochu zobrať. Áno, aj keď je to fermentované kobylie mlieko Ajrag, ktoré už podľa vône pôsobí podozrivo, a chutí ešte horšie. A ponúkať budú v každej jurte, len čo vojdete.
  3. Výlety si treba naplánovať dávno pred príchodom. Myslela som, že si niečo dohodím na mieste, ale je to problém, dokonca aj v letnom období. Ponúkali mi 10-dňové výlety, alebo výlety, ktoré začínajú o pár dní, ale ja som bola časovo obmedzená. Keby som náhodou nestretla Toma, asi by som ani na žiaden výlet nešla. Takže: pozrite si agentúry ešte doma, napíšte im, čo chcete, a oni vám vymyslia výlet a ponúknu termíny. Vrele odporúčam Golden Gobi, bola som s nimi nesmierne spokojná.
  4. Pripraviť sa na ceny výletov. Ak to neviete vopred, môže to trochu zaskočiť. Náš 3-dňový výlet all inclusive (rozumej nocľahy v jurtách a poľná kuchyňa) stál 235 dolárov/osoba. Keby sme zozbierali viac ľudí, bolo by to lacnejšie. Výlety do Gobi stoja okolo 50-70 dolárov na osobu na deň. Inak sa to, žiaľ, nedá. Ale verte mi, stojí to za to! Ak idete sami, môžete si nájsť parťákov na facebookových skupinách (Travel Buddies Mongolia a pod.).
  5. Keď hovoria „mäso“, myslia tým zmesku živočíšnych produktov vrátane mäsa. Aj to zväčša kozieho. Vo fašírkach a salámach nájdete všeličo, chrupavky, šľachy a čokoľvek iné, čo zviera dalo. Niektoré „buuzy“ (taštičky plnené „mäsom“) som naozaj nevykrývala, lebo som stále musela vypľúvať všelijaké neužuteľné časti. Strava je tu celkovo veľmi mäsitá. Vegetariáni, zásobte sa vlastnými potravinami, inak budete na ryži a zemiakoch. Zeleniny veľa nemajú, jedine tak mrkvu, cibuľu, uhorku, papriku…
  6. Naučte sa hrať hry s členkovými kosťami zvierat (prečítajte si o tom pred vycestovaním na internete). Bude to vďačná zábava pre deti v jurtách, ktoré sa s vami veľmi chcú skamarátiť. V živote som sa nestretla s tak prítulnými, milými deťmi v každom veku 🙂 Ak sa neviete hrať s figúrkami z kostí, zabavia ich aj selfie fotky z vášho telefónu. Nezabudnite, to všetko bez angličtiny.
  7. Dobre sa oblečte. Aj keď je celý deň na nevydržanie teplo, večer bude na otvorených planinách fúkať extra silný vietor a v noci budete potrebovať riadne teplý spacák alebo niekoľko prikrývok.
  8. Privstaňte si o 4:45 a vylezte na najbližšiu najvyššiu horu. Bude to stáť za to 🙂
  9. Ak zbadáte v národnom parku Hostay divé jelene, ani sa nesnažte priblížiť, zacítia vás a odídu. Zato divé kone si veselo prežúvali ďalej, kým sme sa za nimi vyštverali na lúku!
  10. Ak Mongolsko nie je na vašom zozname krajín, pripíšte si ho tam! Príroda je tu naozaj neskutočná, a kultúra nomádskeho života v jurtách s wifinou, televízorom a smartfónmi je vskutku pozoruhodná.

Mongolské písmo: žiadne haky-baky!

Mimochodom, vedeli ste, že mongolčina používa ako písmo azbuku? Ja som to netušila, až kým som neprišla do krajiny. Čakala som obrázkové písmo, ako používajú iné ázijské jazyky, no namiesto toho som našla niečo, čo sa zdá byť na prvý pohľad ako ruština, no ani na štvrtý dokopy ničomu nerozumiete.

ČÍNA

Po 5 dňoch v Mongolsku som si na 3 dni odbehla do Číny. Na tranzitné víza (=zadarmo) sa dá v Číne stráviť 72 hodín, ale len ak priletíte a aj odletíte. Ja som tam strávila 71 hodín a 20 minút. Áno, rada využívam svoje cestovateľské možnosti naplno 🙂 Takmer celý čas som strávila s troma milými Poliakmi, ktorých som stretla v hosteli.

Najzaujímavejší objekt fotografovania pre Číňanov: cudzinci!

V Číne ma celkom pobavila jedna vec: miestni si nás tam stále fotili 🙂 Dokonca aj v krásnych parkoch, kde sú vďačné objekty fotoaparátu všade naokolo, sa radšej otočili za nami ako za prírodnými úkazmi. Cítili sme sa ako celebrity! 🙂 Avšak po prvých 20 fotkách to začalo byť trochu otravné, keďže nás často zastavovali a prosili o fotku, alebo nám strčili svoje malé dieťa do rúk a už fotili. A tak sme si začali fotiť aj my ich späť!

ČÍNSKY MÚR: Aj keď viete, čo máte čakať, ste v úžase, keď na ňom stojíte.

Návšteva Pekingu sa nezaobíde bez výletu na čínsky múr, ktorý sa nachádza zhruba 50-100 km od mesta. S kamošmi Poliakmi z hostela sme chceli ušetriť pár desiatok eur za organizované výlety, preto sme sa naň vybrali sami autobusom a taxíkom.

Treba sa na to riadne pripraviť a naštudovať si rady od cestovateľov online. Inak by sme nevedeli, že treba ísť autobusom 916, a nemáme veriť sprievodcom na stanici, ktorí nás budú posielať na 938. V buse sme pozorne sledovali zastávky vypísané na tabuli, a čakali sme, kedy sa objaví tento hieroglyf: 柔北大街 (naša pomôcka: druhé od konca vyzerá ako panáčik :)), a vystúpili sme až tam.

Vďaka príprave sme vedeli, že nemáme veriť formálne oblečeným pánom, ktorí nastúpili do autobusu na skorších zastávkach a hovorili nám, že treba vystúpiť už tam, a že sa autobusy zmenili. Potom by nás totiž chceli zobrať taxíkom za 200 juanov a my sme vedeli, že z našej zastávky to vykšeftujeme aj za 60.

V Číne sa musíte fakt pripraviť na pokusy o oklamanie. Hneď prvý taxikár ma dosť nepekne nachytal a zaplatila som trikrát viac, ako je normálna cena.

V každom prípade, múr stál za to 🙂 V časti Mutianyu, kam sme išli my, nebolo priveľa turistov, tak sme si po trojkilometrovom úseku veselo behali hore-dole. Je to riadna túra, s riadne strmými úsekmi, takže cestu dole som si spríjemnila bobovou dráhou.

KAZACHSTAN

Po troch veľmi horúcich a sparných dňoch v Pekingu som sa presunula do Kazachstanu, kde je… ešte teplejšie a sparnejšie 🙂 Ale vedela som, že v horách sa schladím 🙂

V KAZAŠSKÝCH AUTOBUSOCH JE VŽDY VESELO!

Moje výlety v Kazachstane vyzerali nejako takto: vidím pred nami terén, po ktorom by som neverila, že nejaké auto dokáže prejsť. No náš UAZík (ruský džíp, minimálne 50-ročný) si to veselo valí vpred. Cez kopce, cez blato, cez riečku, cez veľmi hrboľatú cestu, ak sa to vôbec dá nazvať cestou… Každé preradenie rýchlosti počuť na celý autobus, a to dokonca aj cez naše veľmi hlasné spievanie!

Miestne Kazašky spustili najskôr národné kazašské piesne, a potom prišli na rad ruské. Zapojila som sa do Kaťuše, do День Рождения только раз в году, a vyžiadala som si Kalinku 🙂 Cesta nám ušla ako nič! 🙂

Hneď som si dala nové predsavzatie: chcem sa naučiť spievať viac ruských pesničiek! To je práve tá krajšia časť učenia sa jazyka, keď človek bližšie spoznáva novú kultúru. To sa väčšinou už nedá z domu, respektíve aj keby sa dalo, priamo v danej krajine je to väčšia zábava.

KAZACHSTAN: KRAJINA PREKRÁSNYCH HORSKÝCH JAZIER… A RUŠTINY!

V Kazachstane som si po Pekingu a Mongolsku opäť prišla na svoje po jazykovej stránke: už som nebola hotentot! 🙂 Nečakala som, že ruština bude v Kazachstane až taká rozšírená. Myslela som, že to bude niečo ako Gruzínsko: so staršími ľuďmi sa dohovoríte, no len tak-tak. V Kazachstane však nie je problém nájsť ľudí, ktorí hovoria iba po rusky, a len minimálne po kazašsky. A tak som si tam zase dobre pokecala 🙂

A okrem toho som turistikovala 🙂 Navštívila som Veľké almatínske jazero, dve jazerá Kolsai, a veľmi jedinečné jazero Kaindy, ktoré vzniklo zaliatím ihličnatého lesa. Konáre nad vodou ošľahal vietor, ale pod vodou zostali zachované (vďaka fosforu vo vode), a tak je tento les tak trochu hore nohami. Mimochodom, je to jedno z najkrajších miest pre potápačov. Pod vodnou hladinou to vyzerá takto nejako:

Voda v týchto jazerách má 4-6 stupňov, takže na kúpanie to nebolo, ale výhľady boli neskutočné! Na druhé kolsaiské jazero sme išli 9 km do kopca. Pekná túra, až kým nezačala búrka s krupobitím 😀

KIRGIZSKO

Česko-slovenské produkty poznajú v Kirgizsku aj vo výške 3500 m. n. m.!

Z Kazachstanu som sa presunula po súši do Kirgizska. Nenechala som si ujsť túru do kirgizských hôr v kombinácii koníkov a pešej túry, a bolo to niečo úžasné! Najviac ma však prekvapil výber produktov hore v jurtovom tábore, lebo prevládali polievky a cestoviny od Vitany a Maggi! Nápisy mali len v slovenčine a češtine, žiadna ruština ani kirgizština. Tak aspoň vďaka instantným polievkam tam o nás vedia.

Kirgizsko má svoju rozprávku

Kirgizsko je jedna z najkrajších krajín, ktoré som kedy navštívila. Sú tam hory, pláne, jazerá, kaňony… Blízko jazera Issyk Kul sa nachádza miesto, ktoré sa vola Skazka, teda po rusky Rozprávka. Po pozretí pár fotiek na Googli som vedela, že ho na ceste nemôžem vynechať. A videla som naozaj rozprávkovú krajinu. A okrem toho som si nesmierne vychutnávala, že som s každým mohla hovoriť po rusky, vďaka čomu bola moja cesta ešte zaujímavejšia.

Ako som stavala jurtu

Jurty sú v Kirgizsku aj v Kazachstane stále obľúbeným obydlím, hlavne v prírode. Pri jazere Son Kol som jednu pomohla postaviť aj ja. Najskôr sa do kruhu postavila mriežka z dreva, na ňu sa potom pripínali dlhé drevené tyče spojené v strede dreveným kruhom (ktorý zo začiatku musel držať jeden zo “stavbárov”, potom ho už držali jednotlivé tyče), a potom sa všetko začalo obaľovať do kožušín. Svoje miesto si našla aj plastová fólia proti dažďu, v minulosti na tento účel slúžili vetvy s listami.

Boli sme na to piati a stavba nám trvala zhruba 3 hodiny. Postačila nám jedna stolička a drevená tyč na pridržiavanie pokrývok. Na nomádskych hrách je stavanie jurty jednou z disciplín. Najšikovnejší tím dvanástich Kirgizov dokázal postaviť celý dom za asi 10 minút. Musíme ešte trochu pocvičiť 🙂

Mimochodom, materiál na celú jurtu stojí okolo 3 000 dolárov, keď chcete takú jednoduchšiu, a 5 000 dolárov, keď chcete ozdobenú ručne vyšívanými kobercami. Vnútri to potom vyzerá ako v galérii.

TAJOMSTVO PREZRADENÉ: takto cestujem sama a nikdy nie som sama! 🙂

Moja cesta po Ázii trvala päť týždňov a jej hlavným cieľom bolo využiť ruštinu v praxi (na Transsibírskej magistrále, v Kazachstane a Kirgizsku). A nesmierne dôležitou súčasťou takéhoto „jazykového“ pobytu je, že sa naň treba vybrať sám, bez kamošov či partnerov, lebo len vtedy budete reálne rozprávať s novými ľuďmi a nebudete používať slovenčinu.

Väčšina ľudí sa ma prekvapene pýta, či sa nebojím takto cestovať, a či mi tak nie je smutno, keď som „sama“. Nuž, odpoveď znie: nie, lebo ja sama takmer nikdy nie som 🙂

Na cestách som stretla desiatky skvelých ľudí. Keď som vyrážala, nevedela som, že stretnem práve ich, ale vedela som, že stretnem niekoho fajn. Ešte ani jeden z mojich výletov ma v tomto nesklamal. Celú svoju cestu po Ázii môžem rozdeliť na niekoľko drobných úsekov, na ktorých som cestovala spolu s niekým. Niekedy to bolo pár hodín, niekedy pár dní.

Snáď tento článok poslúži niekomu ako inšpirácia, ak sa chcete tiež vybrať do cudzej krajiny, aby ste si precvičili jej jazyk, ale bojíte sa vybrať sami, aby vám náhodou nebolo smutno. Nebojte sa, nebude! Stačí byť otvorený okoliu, prihovoriť sa, alebo dať priestor, aby sa prihovorili vám. So slúchadlami na ušiach a bez úsmevu na tvári to bude, pochopiteľne, omnoho ťažšie. Krásne cestovanie vám prajem!

A dajte mi vedieť v komentároch o svojej ceste podobného druhu, rada si prečítam 🙂  

Zaregistrujte sa na webinár a objavte 3 skvelé metódy na učenie sa jazyka, ktoré môžete okamžite zaviesť do praxe.

Tagy:

Podobné články

0 Komentárov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Bezplatný Webinár

Ako sa naučiť cudzí jazyk z pohodlia domova zábavnou formou bez bifľovania, jazykovky alebo vycestovania do zahraničia.

Lýdia Machová